Tatranská magistrála na konci leta

Približne 65km, najdlhšia tatranská turistická trasa. Vedie z Tokarín pod Jaloveckou dolinou až k Veľkému Bielemu plesu, nadmorská výška od 790 po 2020m, vznikla prepojením existujúcich úsekov v 30. rokoch 20. storočia, biela-červená-biela.

Veď heeeej, všetci poznajú ten najznámejší traverz u nás, tak čo ešte o magistrále? Jasné že nič objavné, len zopár subjektívnych pocitov z konca leta. Nikdy ma v lete do Tatier neťahalo a na magistrálu zvlášť  – hlavne kvôli davom ľudí, z ktorých odhadom aspoň 50% nevie ako sa má v prírode správať. A v tejto konzumnej dobe to vidieť zvlášť dobre, chodiť do Tatier je „in“. Párkrát som sa síce v minulých rokoch medzi Štrbským plesom a Smokovcom prebehol v rámci pretekov (vždy začiatkom septembra), ale to sa o turistických dojmoch veľmi hovoriť nedá. Len mi to pripadalo také trochu divné - také majstrovstvá v behu z kopca :-) Čiže naposledy som tu bol na klasickej rodinnej dovolenke ako základoškolák, a to je skoro 30 rokov :-) Takže porovnávať sa veľmi nedá, hádam len tie výhľady na tatranské osady boli horšie. Aj som bol menší, ale hlavne ten les bol dáky vyšší :-)

Takže som skusmo využil štátny sviatok v strede pracovného týždňa na konci prázdnin. Hádam sa nebudem posúvať v rade... Prvé čo ma zarazilo, boli samé slovenské ešpézetky na parkovisku v Starom Smokovci. A samá slovenčina (celý deň!), len sem - tam poľština, veľmi málo čeština. Normálne nezvyk :-) Tak som sa vybral hore modrou „zvážnicou“ pod Slavkáč, že sa napojím na magistrálu a až po Štrbské pleso si užijem výhľady. Predpoveď totiž sľubovala modré nebo a biele barančeky, to už sa sem oplatí ísť, vychutnávať kotlinu z nadhľadu.

Prvým dojmom boli husto sa vyskytujúce drevené tyčky popri sadeniciach malých stromčekov – jasne že na turisticky najfrekventovanejších miestach zalesňujú najviac. A prírode vraj treba pomáhať – chuderka, nechápem ako sa mohla bez nás doteraz zaobísť :-) Hore vyššie už to vyzerá prírodnejšie, aj keď riadne uschnuté a niekde aj pováľané. Také dramatické...

Ale postupne sa vynáram z lesa do kosovky, otvárajú sa pohľady do kotliny. Ale niečo mi ich ruší, nedovolí  zastaviť sa a pokochať sa... A viete čo? Smrad!!! Je teplý deň na konci mimoriadne suchého leta, pod každým kríkom nakladené... Červenou to ani značiť netreba, vyznačené je bielymi vreckovkami na každom kroku. Na druhej strane tých ľudí chápem – cez kosovku sa ďalej od chodníka nepretlačíš. Chcelo by to riadny lejak – splachovač. Alebo že by ani ten nepomohol? Prečítajte si TOTO.

Aspoň že je tu dnes ticho a prázdno. Ale smerom k Sliezskemu parkovisku pribúda „autoturistov“, aaach jo... Jeden taký párik sa ma napoly žartom, napoly vážne pýta, či nestretnú medveďa. Ja na to že nie, lebo ten cvičený na predvádzanie pred turistami má dnes službu v Lomnici. Udivené pohľady, idem radšej ďalej. Ďalšie páriky. Kožené poltopánky, kabelky... A za zákrutou už sa vynára jeho veličenstvo – ale ten panelák pod ním, ako päsť na oko, nemôžem si pomôcť, zrýchľujem. O chvíľu už vyzerám Batizovské pleso. Barančeky nad Tatrami sa nekonajú, je tu len jeden a poriadne veľký, so špinavým sivým bruchom. Takže aj pohľady do kotliny nie sú také, ako som si predstavoval, diaľky sú zahmlené oparom, ale „Kráľovka“ naproti celkom slušne svieti. Ako sa slnko skláňa, aspoň spätné pohľady na Spiš celkom ujdú...

Čím bližšie k Ostrve, tým je krajšie a v sedle neostáva nič iné, ako sa zdržať a vychutnávať hru svetla a tieňa na obrube Zlomiskovej doliny. Takmer nefúka, slnko hreje tak akurát, len zdola počuť ruch od Popradského plesa. Po chvíli mi ale neostáva nič iné, len sa tam spustiť. Zubačka nepočká. Gýčovitá Ostrva v zapadajúcom slnku je poslednou náplasťou na dušu cestou do reality. Dve modrobiele kadibúdky na konci chodníka na Štrbskom plese sú tam ako zo srandy :-) Napriek takýmto drobnostiam si ale myslím, že sa táto prechádzka oplatí nielen „sviatočným“ turistom.

Rišo Pouš