Tour de okres

Niečo ako Tour de France, len v "trošku" skromnejšom formáte a prispôsobené obmedzeniam súvisiacim s vojnou proti korone. Aby som bol slušný. Lebo druhá „celoplošná“ sobota prišla konečne s ukážkovým, jasným, neskorojesenným počasím a všetci sa vyrútili do hôr, za výhľadmi ponad inverzný zákal. Tiež som chcel, ale moja cestná „frajerka“ doma fňukala, že som s ňou už dlho nikde nebol. No hej, ale kam sa dalo v tých dažďoch? Výhľady budú aj v nedeľu, tak som jej vymyslel výlet – akože obehnúť po čo najdlhšej trase kolečko okolo martinského okresu. Taká „klasikárska“ trasa, len som to spravil radšej opačne ako organizátori jarných klasík: to ťažšie na začiatok, to ľahšie na koniec. Samozrejme po úvodnom, jemnom, zvlnenom rozjazde. Takže z Vrútok pekne v smere hodinových ručičiek:

Najprv ten rozjazd teda... Na úvod hlavná transslovenská cesta, smerom na severný okraj Vrútok, našťastie takto v sobotu dopoludnia pomerne tichá a nesmrdutá. Ale aj tak dobre padne odbočka doprava na Lipovec a Kľačany, na ešte tichšiu okresku. Slnko zatiaľ nezavadzia, už je síce novembrovo nízke, ale bije ma po chrbte, maximálne sprava. Zhupnem sa popri Váhu a preskočím derivačný kanál, ktorý ma bude sprevádzať dlhšie:

Za Kľačanmi sa cesta poriadne zužuje, ale až do Sučian výborný asfalt, ako niekde v Kanade. Lebo obchádzam aj naše poloprírodné jazero Ontário. Pozerám či sa niekto nekúpe, ale otužilcom je voda ešte teplá, tak len rybári čumia, čo tam stváram s foťákom a papekom na podopretie bajku. V pozadí kulisa hrebeňa Krivánskej Fatry:

Škoda, že aj zo Sučian sa popri kanáli na cesťáku nedá ísť ďalej, chcelo by to skôr gravel. Tak preskakujem kanál druhý raz a až do Ratkova musím zas po „osemnástke“. Ale ako postavili diaľnicu, zmenila sa aj ona na tichú okresku a dnes ešte dupľom. Aj tak si dám malú zachádzku z nej centrom Turian, aspoň zhodnotím dĺžku radu pred testovacím miestom. Hej - dlhý je, neoplatí sa postáť, nechám to na nedeľu. Ako leziem z Turian nazad na hlavnú, zas ten hrebeň vpredu provokuje a ešte jasnejšie. Ale nech, aj na ten dôjde...

Najrušnejší, ale krátky je zvyčajne úsek za koncom diaľnice, ale aj tu je dnes megapusto. A už sa spúšťam do Krpelian a o chvíľu už fičím popri elektrárni. Derivačný kanál a aj Váh posledný raz a všade naokolo plno rybárov, nad hlavou čajky a po dedine chodia ľudkovia s bielymi obálkami v rukách. Pod kolesami modré šípky z ozajstnej Tour de Slovaquie.

Do Nolčova si užívam nadlho poslednú rovinku a koniec rozjazdievania a zahrievania, takže stále malá píla a barany pekne zhora, však sme na výlete, nie? Lebo sa mi treba o chvíľu preštverať cez prvú „cintorínsku stojku“. Dobrá dvacka je to, na toto už nemám vek, formu ani prevody. Lámem to ako vrchári na Tour niekedy pred 60 rokmi, a ešte keď sú zábery vo filme spomalené. Odhadom 10 otáčok za minútu :-) Ale prvá smrť je krátka, dávam to! Že výlet... Zato zhora krásny spätný pohľad na hrebeň, hádajte aký...

Som samozrejme na Ceste SNP, ktorá je síce bajkpozitívna, ale prečo asi mám posledné roky dojem, že som tu furt jediný bez ebajku??? Takže netrvá dlho a za Konským druhá, tentokrát vyššia „lezecká stena“. Otáčky dramaticky klesajú, estetický dojem už dávno nula bodov. Ale síl ešte jesto a o chvíľu už si to fičím dolinou v ústrety Martinským holiam. Lebo som sa na chvíľu stočil nazad na západ a slnko mi zas chvíľu nebude vháňať slzy do očí (a sople do nosa).

Zima je a vody som si veľa nevzal, ale pre istotu chlípem do zásoby a za Štiavničkou tankujem fajnú minerálku. Oproti parku s kaštieľom. Keby niečo: táto trasa nie je nikdy len dáke hluché dupanie, tu sa skoro za každou zákrutou nejaká pozoruhodnosť vynorí. Aj nasledujúci kopec zo Sklabinského Podzámku vedie popod jeden z turčianskych hradov, aj keď z neho vidno len stajne. Spodok kopca je ešte v tieni, asfalt hnusne slizký, až mi zadné koleso prešmykuje. No aký som ja frajer, aké ja mám silné nohy!

Za Sklabiňou sa cesta dostáva zas vyššie medzi polia a lúky, výhľady do kotliny po pravej aj na Veľkú Fatru po ľavej ruke sa otvárajú. Aj vďaka blízkym martinským suburbiám sa to tu vždy hemží „električkármi“. Až sa divím, že si už nenechali namontovať nabíjačku pri niektorej z rozhľadní, čo tu stoja. Aj teraz si pripadám ako vystrihnutý zo spomaleného filmu, ako okolo mňa všetci bzučia. Ale nohami samozrejme ledva točia. Pretože som na výlete, nepohrdnem ani jabĺčkom od cesty – odroda neskorý zber :-)

Kopec z Jasena je tuším najdlhší, alebo aspoň najnekonečnejší, lebo „v šírom poli rozhľadňa“ a vidno ju tam hore na kopci už zdola. Je obsadená, tak sa kochám Fatrami od blízkej kopy hnoja. Ale furt je kosa, nesmrdí a ani jej obyvateľky neotravujú. Zato slnko ma už dlhšie facká priamo spredu, fotím už len smerom dozadu. A ešte aj vietor dáko od juhu silnie. Ale nevadí, som na výlete, aj poooomaly sa to ráta.

Cez Belú len prekrižujem, do Necpál je to na skok a cez nevysoký brdok, navyše spestrený peknou alejou. Vedeli ste, že v Necpaloch je pochovaný Benjamin Franklin? Nie, nie je to náhoda, ale príbuzný toho amerického. V Necpaloch inak štyri kaštiele, ten najstarší v najúbohejšom stave. Ale cyklistu skôr zaujíma ďalšia lámavica alebo cintorínska stojka alebo ako ten brutus nazvať, pod ktorým sa hrdo týči dopravná značka, ktorá bohapusto klame. Máš ho vidieť, že len 12!

Na vrchu za odmenu rozhľadňa, ale kašľať na ňu, vydýchavam sa z kopca do Folkušovej. Až do Blatnice je to jeden z najkrajších úsekov Cesty SNP, len asfalt tu už poriadne trpí na starobu a vráskavie. Ale sklony mierne, moje otáčky zas pripomínajú slušný cyklistický štýl. Cesta aj výhľady široké. Bralná Fatra na ľavoboku predvádza jedny zo svojich najväčších atrakcií – Pekárovú, Tlstú a pod nimi Blatnický hrad.

Blatnica so zachovanými a vypipľanými „olejkárskymi“ domcami je tiež pohladenie pre oči a rovinky krížom cez kotlinu poľahobou pre biedne nohy. Lebo rešpektujúc blížiacu sa južnú hranicu okresu mierim na západ, cez Karlovú a Socovce do Kláštora pod Znievom. Veľkofatranské dominanty ostávajú za mnou a sú ešte dominantnejšie. Na rovine za Blatnicou konečne zas pred seba normálne vidím. Sa to aj zíde, lebo mi treba dať prednosť krížom cez turčiansky „hlavný ťah“, ktorý už našťastie pár rokov nie je tankodromom. Tichú rovinku za Karlovou zas využívam na bleskový „obed“. Vpredu spoza horizontu už vykukuje malofatranský Kľak.

Okolo Socoviec = okolo ďalšej pozoruhodnosti. Je to NPR Turiec, ozaj veľmi cenný a našťastie aj veľmi zachovalý kus riečnej krajiny, aj keď teraz už taký jesenno šedivý. Keďže niva, takže takmer najnižšie miesta na dnešnom okruhu, a nohy už oceňujú tie rovinky. Zase sa môžem flákať, len to opieranie o rajdy už nejako moc cítim v ramenách.

Od plničky minerálky by sa to dalo zatočiť priamo domov, ale to nieeeeee! Treba sa predsa čo najviac priblížiť aj ku západnej hranici okresu a to znamená zachádzočku cez Slovany. Ale je to fajné, lebo cestou tam mám vpredu Malú a cestou nazad Veľkú Fatru. Proste výlet s výhľadmi ako sa patrí, len ten foťák to nezvláda (výhovorka).

Okolo cintorína v Ležiachove tentokrát len prechádzam. Inak je to moja obľúbená tankovacia zastávka – cintorínska voda sily zdravia dodá. Ale teraz je tam dosť plno, tak by sa na mňa asi divne ľudia dívali. A ešte mám štiavnickú kyselku, domov na nej vydržím. Mierne z kopčeka do Príboviec, to je zámienka trochu sa oprieť do pedálov a aj si na chvíľu „ľahnúť“ do mojich hand made triatlonových nástavcov, dlhodobo zanedbávaných.

No a potom ešte jedna zachádzka z priameho smeru domov, cez Valču a Trnovo, a už len posledné dva kopčúchy - také krátke, ale preukrutne strmé. Či sa len mojim nohám zdajú strmé? Na horizonte vpredu okrem Krivánskej Fatry ešte jedna dominanta – teplárenský komín, tak zas raz viem, že som nezablúdil a domov už dáko trafím :-) Za Trnovom príjemný, jemný a dlhý zjazdík až ku železnici v Košťanoch, to ešte využijem a docuciam to sladké mlieko, nech domov nesiem záťaž v bruchu a nie vo vrecku.

No a na záver už len dojazd, nadjazd a domov príjazd. Ale pozor: cestou mestom zbystriť zmysly! Lebo tí šoféri sú zrazu nejakí divní: ich tempo je vražedne pomalé, ich reakcie nevypočítateľné, ich klobúky vyšli z módy hlboko v minulom storočí... Ale všetko dobre skončilo, nikam som nedopadol, frajerka spokojná, ja dolámaný a zajtra sa ide za výhľadmi nad inverzie, ale po vlastných! Len ktovie či tie blatá ešte obschnú, skôr ako zmrznú, žeby som aj horskú frajerku ešte vyvenčil...

Rišo Pouš