Útek z okresu po medvedích stopách

Pretože mi došla invencia vymýšľať trasy vo vnútri okresu, vymyslel som si, že si z domovského Turca zabehnem do Ružomberka. Snehy miznú z veľkofatranských pasienkov raketovo (veď ich ani veľa nebolo túto zimu) a zvážnice nižšie ako 1000 m sú už dávnejšie behateľné, bude to pohoda. Možno s výnimkou okolia sedla Príslop na začiatku, ale tam sú tiež lúky vytopené, aj z domu to vidím. Využijem najmä cyklotrasy, ktoré križujú Ľubochniansku, Bystrú a Čutkovskú dolinu – dúfam, že ma predtým pohraničiari v sedle Príslop nezastrelia. Osobáky z RK chodia každé dve hodiny, uvidím kde nasadnem.

Začínam teda skoro ráno pri stanici vo Vrútkach, so svitaním, lebo ma naháňa studený front, z ktorého by malo okolo obeda aj spŕchnuť. A aj preto, lebo úvod je priamo na východ, a keďže tu máme rovnodennosť, priamo proti slnku. To ako lezie nad hory, rozžeravuje sa, rozostruje sa a začína pichať do očí. Inak sa dobre kluská po hrádzi derivačného kanála – ako vždy v tejto ročnej dobe. Povrch mäkký, aj keď zmrznutý, tráva nízka až žiadna, mokré nohy nehrozia. Až do Nolčova mi chodí po rozume Letecká stovka – niečo takéto ísť na jej konci, to musí byť poriadna „morálová“ výzva. Aj dĺžkou sa to podobá – také malé nekonečno, už sa raz k tomu musím dostať!

Pred Krpeľanmi konečne z hrádze preč, mostík cez kanál, o chvíľu cez Váh, trochu asfaltu Nolčovom a radikálna zmena: stena! Po hodine a pol na rovinách taká strmá žltá značka sa mi do cesty postavila, že až. Telu poriadnu chvíľu trvá, kým sa prispôsobí, lýtka pištia ešte ďalšie dve chvíle. Až na Maguru pekne cez špičky. Pod stromami blatnato, pod holým nebom zmrznuto pod nohami, hore betónový firn, ešte s pozostatkami stôp po lyžiach. Z holých miest sa na svet tlačia prvé šafrany.

Jediný hrebeňový úsek na trase po sedlo Príslop je hrboľato zamrznutý, ale len na zvyškoch snehu. Väčšinou z kopca. Napájadlami pod Nižnou Lipovou nepohŕdam – odchlipnem si z fľaše a doplním. V Príslope nejdem až ku smerovníku, tesne pred ním miznem v lese – v tuneli pod smrekmi, ktorý ma po pár metroch prudšieho klesania vyhadzuje na zvážnicu. Prekročil som hranicu okresu, strašný hriech! Treba sa mi dostať na dno Ľubochnianskej doliny a to sa dá po tej zvážnici smerom doľava aj doprava. Volím doľava – predsa len, je tam viac na juh otočených svahov. Dobre som zvolil, dobre sa ide, snehu málo. Zato medvedích stôp požehnane. Podklad je mrazivo chrumkavý, no snažím sa klusať potichu a za každú zákrutu opatrne nazerám, či nevyruším domáceho pána. Ale nikde ani chlp a takto až dole, k horárni Salatín. Prostredie pekné, len podklad nižšie v doline zasfaltovel.

No, ide sa zas na dlhší čas do kopca... Dolina Salatín už taká pekná pre oko nie je – viac lesohospodárska, viac blata na ceste, viac rúbanísk. A boj s gravitáciou začína už nohám vadiť. Joooj, ďaleko je ešte forma! Smerovník ukazuje: Ružomberok 23 km. Hodinky ukazujú: zatiaľ 27 km. Dobre, to sa mi páči :-) Zelené céčka na stromoch dodávajú istotu, ešte som tu nebol. Ale problém by byť nemal.

Nemal, nemal, ale nastal, no nie orientačný. Po odbočke z doliny do západných svahov ešte pohoda, po snehu ani chýru aj okolo tisícmetrovej vrstevnice. Nad chatou Plesnivá sa aj sklon upokojuje, tak aj dáke tie kalórie dopĺňam...  A dobre robím, lebo ako sa cesta točí na severné svahy, zrazu stojím do pol lýtok v mokrom firne. A jeho hĺbka čím ďalej, tým väčšia. Staré stopy vedú po povrchu – hej, to keď to tu bolo na kameň, ale dnes už je „hlboká“ jar, sakra! Ani do medvedích stôp stúpať nepomáha, ani okrajom cesty sa predierať, za sedlom pod Červeným grúňom už som v tom po kolená – každý druhý, tretí krok. Nadávam potkýnajúc sa, potkýnam sa nadávajúc, až do Bystrej doliny ku smerovníku „Na jame“. A kúsok pod smerovníkom už zase pohoda a takmer sucho. Toto musela byť nejaká lokálna meteorologická zákernosť! Našťastie boty to zvládli s prehľadom, nohy v suchu.

Ale už to mám takmer len z kopca a rázcestník o chvíľu ukazuje „Čutkovo 8 km“. Mám necelú hodinu do vlaku, to dám ako nič. Už sa mi zas kluše dobre, aj kríza pominula. Ale pre istotu až do Čutkovskej doliny nejdem, nechce sa mi potom trepať zbytočne po asfaltke a bude tam istotne veľa ľudí. Takže pri kríži točím prudko doľava, na červenú značku, ktorá sem stúpa priamo z Černovej. A popri zastaveniach krížovej cesty klesám pohodlne, mäkko pod nohami, až do dediny. Priamo ku známemu kostolu, ktorý je spätý s Andrejom Hlinkom. A odtiaľ to už nie je ďaleko do Hrboltovej. Tam pod perónom zastavujem hodinky: 49,7 km. Nooo, to zas bude rečí od „bývalých kamarátov“, či som to nemohol zaokrúhliť... Osobák je tu o 10 minút, takmer prázdny. Akurát stíham podať hlásenie domov, doraziť zásoby a založiť náhubok. A pobehať po peróne tých 300 metrov navyše, aby sa teda nepovedalo, no...

Rišo Pouš