Vajskovský vodopád okľukou

Vodopád je zašitý na konci doliny (samozrejme Vajskovskej) a dolinou vedie asfaltka. Vyplýva z toho čo? Že treba vymyslieť nejakú geografickú skratku k nemu. Geografická skratka znamená dlhšiu, ale zato horšiu cestu. Tak to vyzerá, keď sa na túru vyberú dvaja geografi :-) Ale vážne, veď nejde o to rýchlo sa tam dostať, ale si užiť deň. Keď je človek ešte viazaný na spoje, to sa niekedy ťažko vymýšľa. Ale podarilo sa, takže nakoniec to vyšlo od autobusovej zastávky k zastávke takto: Tále (hotel Partizán) - Pálenica - sedlo Príslop - Pálenice - vodopád - Pálenice - Črmné.

Začalo to zostra - hore po spádnici lesom. A hneď po prvom nápore druhý: k prudkému stúpaniu sa pridala mesačná krajina typických, „pokalamitných“ rúbanísk. Odmenou boli aspoň výhľady dozadu na golfové ihrisko a čoraz väčší kus Horehronia. A slnko pieklo do chrbta. Aj keď akosi čoraz slabšie, čo to? Pomaly to nad nami zhustlo a začalo z toho kropiť. A kropilo zo hodinku. Akurát dosť na to, aby sme okrem mokrých tričiek mali mokré aj nohy. Lebo von z lesa znamenalo viacej trávy. A keď nie tráva, tak čučoriedky, keď nie tie, tak kosovka a „čerešničkou na torte“ boli moria lopúchov s rafinovane poskrývanou žihľavou...

Na kóte Mesiačik stojí najvyšší turistický smerovník na Slovensku ( foto). Asi preto, aby sa turista, blúdiaci tými rúbaňami okolo a hľadajúci značku (a vôbec pokračovanie chodníka), mal kam vrátiť. Tadeto veru veľa ľudí nechodí, zato drevorubači to tu prebehli dôkladne. Na pár pokusov sme nakoniec značku (nie chodník) našli a už krajšou krajinou sme sa vyštverali na Babu a Pálenicu. Obe sú riadne „zakosodrevené“, vrátane chodníka, takže sme si užili skoro veľkonočnú šibačku. Ale aj výhľady na hrebeň od Ďumbiera po Kotliská. A celý čas sme videli ten kotol, v ktorom by mal byť vodopád.

V sedle Príslop trochu tých spomínaných lopúchov a nasledoval strmý zostup lesom na Pálenice, kam asi nedávno pred nami dorazilo 21. storočie (foto). Zachádzka k vodopádu bola celkom príjemná, až na tú žihľavu a sem - tam nohy v potoku. A tá hnusná vretenica na chodníku že? :-) Vodopád sme skontrolovali, či slušne padá, a išlo sa nazad. Ešte malá gymnastika na originálnom mostíku cez potok na Páleniciach a mohli sme začať „asfaltovať“ dolinou smerom na Črmné. Asi hodinku, ale ubehlo to pekne, okolo cesty bolo na čo sa dívať, potok sa tu v skalách vyšantil za tých pár miliónov rokov... Aspoň nohy uschli. A pretože sme na rozkvitnuté lúky Črmného došli hodinu pred odchodom autobusu, tak sme si, mierne rozbití, pekne posedeli a pospriadali nad mapou ďalšie plány na leto. Pod mierne rozbitým pamätníkom.

Rišo Pouš