Vápeč

Jedna z bralných dominánt Strážovských vrchov najlepšie vynikne pri pohľade od Hornej Poruby, z cesty vedúcej z Považia na Ponitrie cez sedlo Homôľka. Lebo vrcholové vápencové bralo je z ostatných strán zarastené. Podobá sa tak Strážovu - svojmu „väčšiemu bratovi“. Aj tým, že je to NPR v najvyššom stupni ochrany. Tak pozor, žiadne kvety do vázy odtiaľ! :-))) Vápeč nie je dramaticky vysoký (len 955,5m), ale nad okolie trčí statočne a krajina okolo je pestrá, až strakatá: kopce a dolinky, lesy a lúky, sem-tam dedina či samota. Takže výhľady z vrcholu aj cesta k nim sú potešením.

Vybral som sa hore z Malého Košeckého Podhradia: najskôr 20-minútová rozcvička po starej a úzkej asfaltke do osady Háj (po zelenej), kde som spravil vľavo-vbok a napojil som sa na žltú z Ilavy. Tá ma sprevádzala cez lesy a lúky, miernym stúpaním až k zaujímavej, vysoko nad Porubou v lese ukrytej vodnej nádržke. Perfektné miesto! Dobre padne schladiť sa, lebo čaká finálny strmák. Vápeč ako smerovník trčal inak cestou stále v popredí, tu bola istota, kam treba smerovať.

Začiatok finálneho stúpania nie je veľmi príjemný, lebo je poriadne strmý (za mokra to musí byť fest šmýkačka) a chodník tu nie je ktovieaký. Niekde ani neexistuje :-) Potom ale žltá končí, sprava sa pridávajú modrá s červenou a stúpanie, aj keď si strmosť zachováva, stáva sa „civilizovanejším“. Postupne sa zmierňuje, v lese okolo pribúdajú čoraz väčšie skalky, sem – tam sa otvorí výhľad na západ. Keď sa naľavo objavia vrcholové steny, ešte treba zdolať posledný strmší úsek a je tu sedlo Palúch. Z neho je to hore ku krížu ozaj už len na skok.

Výhľad je dokonale kruhový. Považie s Vršateckými bradlami na horizonte si sem treba prísť užiť dopoludnia, Strážov a jeho okolie popoludní. Len keď je zamračené, je to asi jedno :-)  Ešte nazrieť do vrcholovej knihy, ktorá je kúsok nižšie na plošinke s ohniskom a ide sa dole. Veľmi pekná je červená a neskôr modrá „hrebeňovka“ do sedla Homôľka, ja som ale potreboval dostať sa do Ilavy, takže som zamieril na opačnú stranu - nazad po žltej do osady Háj.

Keď sa cestou nazad les pred osadou rozostúpi, objaví sa ďalšia dominanta okolia – Sokol (651m), popod ktorý som stúpal už ráno. Moja žltá značka ho obchádza z juhu a západu a „zozadu“  odbočuje na vrchol jej odbočka. Oplatí sa – strmá je síce a tiež po hlinastej zvážnici, ale zhora je perfektný výhľad na Strážovské vrchy s Vápčom aj Strážovom, ktorých siluety sa nedajú zameniť. V lese je sedenie s ohniskom a kúsok za ním priehľad cez rúbanisko na Košecu.

Po návrate dole k smerovníku by to bolo (podľa značky) už len po lesnej ceste až dole na asfaltku, ale je tu aj lepšia alternatíva. Aj na mapách vidieť „hrebeňový“ chodník, vedúci takmer paralelne so žltou značkou. Odpája sa od nej výrazne, len pár stoviek metrov za smerovníkom pod Sokolom. Mal som to bez pochybností, lebo bol perfektne vyznačený fáborkami „Behu cez Vápeč“, ktorého prvý ročník som akurát trafil (preto je tých fáboriek na fotkách viac). Inak treba len sledovať stopy po bajkoch.

Chodník sa najskôr príjemne vlní lesom, na konci seká chatovú osadu a hneď za ňou sa už otvára krajina Považského podolia s Ilavou pod nohami. Do centra podľa veží trafí každý, ale posedieť tam, to sa vraj moc neoplatí :-) Ak si vyberiete tento variant, želám šťastnú šesť- až sedemhodinovú cestu.

Rišo Pouš