Veľká Fatra expedične, deň druhý: Rakytov - Ružomberok

Veľmi, ale ozaj veeeľmi skoré ráno druhého dňa nášho malého, ale plnokrvne expedičného putovania veľkofatranským hrebeňom. Skoré o to viac, že napriek chatárom vyhlásenej večierke to hlúpe telo včera akosi zaspať nechcelo. V hustej tme jedálne v útulni Limba pod Rakytovom vreští škodoradostný budík, nejako zle nastavený. Je poriadne pred piatou, na vrchol je to asi len 40 minút a slnko vychádza až o pol siedmej. Ale škoda snahy ešte zaspať, keď nad hlavou svietia hviezdy a v doline oproti Liptovská Lúžna. Na koniec októbra, túto nadmorskú výšku a jasnú noc je nezvyklo teplo. Pohľady do tmy nenudia, s prvým náznakom svitania vyrážame. 

Na Rakytove trochu fučí, ale malú nepohodu zaháňajú čoraz sýtejšie farby rodiaceho sa dňa. Ružové pásy po lietadlách, modrejúce nebo a oranžová linka masívu Prašivej s atramentovým podkladom. Z kosodreviny sa vynárajú tí čo v nej spali, rozkladajú „strojovne“ a začínajú fotoorgie, objektívy sú naježené do všetkých smerov.
Ako každý „každodenný zázrak“, aj tento pominie a pokiaľ znalé oko fotografa až teraz začína loviť tie pravé chuťovky, ja laik sa už poklusom spúšťam za raňajkami do Limby. A o hodinku už „expedičná úderka“ znova stúpa do sedla na severe Rakytova, odnášajúc si len pocity z neskutočne pohodového miesta, pohodových ľudí a vnútorný sľub, že tu nebola posledný raz. 

Cestou trochu viac lesa ako včera, trochu viac bielych rias nad hlavou, trochu viac vetra do chrbta, ale pohodaaaaaaaaaaa! Nechýbajú nám dramatické bralá a zarezané kaňony, úplne stačí pocit vetra vo vlasoch a sloboda pohybu krajinou. Okolo Smrekovice síce „hustne premávka“, ale stretáme samé usmievavé tváre. Sviatočnosť nedeľného predpoludnia či len naša sugescia? Čučoriedky už trocha zhorkli po prvých mrazoch, prales okolo cesty sa presvetlil a ťažko sa mi predstavuje, že smerovník pod lesom bol už v polovici zimy úplne pod snehom... 

Vpredu rastie Šiprúň, vpravo pózujú Tatry, pod nohami mäkkučký chodník. V závetrí vychutnávame pohľad na pásikavé lúky v závere Čutkovskej doliny a popod Vtáčnik sa presúvame v ústrety Sidorovu. Cesta prehriatym pásikavým lesom, Vlkolínske lúky a záverečný traverz lesom k ružomberskej kalvárii sú v tomto počasí a ročnom období pohladením duše.  

Symbolické vynorenie z lesa do civilizácie akosi ani neprekáža: deň je plný sviatočnej pohody, mesto rozžiarené poludňajším slnkom, aj tu akoby sa všetci usmievali a ani tú celulózku dnes necítiť :-) Tak takúto terapiu by som doprial každému uponáhľanému, upachtenému „modernému“ človeku, ktorý si spoza volantu namýšľa, že vie o čom je život :-)
 

Rišo Pouš