Vianočná liečba lesom, slnkom, vzduchom, svetlom (napríklad na Minčole)

Taký pekný názov to má, že „vianočná singularita“. Ale prečo sa to hnusné, depresívne, upršané, sychravé a kadejako inak nepríjemné počasie musí vyskytnúť vždy potom, ako napadne trochu snehu? Samozrejme už podľa názvu najradšej príde just vtedy, keď sú dni najkratšie, aby bola tma aj napoludnie (štatisticky sedem z desiatich rokov je to tak). A s ním aj chrípky, ako tento rok. Šťastné a usoplené, hehehe... Takže keď hneď na prvý sviatok vianočný konečne a dočasne vykuklo slnko (aj to len na kopcoch), od vianočných koláčov rozkysnuté a chrípkou zdevastované telo hneď rozkázalo zlenivenej hlave: ide sa hore! Poznáte to – skoro každý máme niekde za domom nejaký ten kopec, kam sa dá pred sivotou utiecť (až na chudákov obyvateľov niekde v strede nížiny). Takže je jedno, o aký Minčol ide, hlavne ide o tú liečivú silu lesa, vzduchu, svetla a slnka. Len toho tepla by v decembri nemuselo byť až tak moc, že? Keby niečo, tohoročné vianoce boli u nás najteplejšie v histórii meraní - povedalo SHMU. Také príjemné, vlhké „aprílové“ ráno nastalo, že som sa lenivo nechal emhádéčkou vyviezť ku posledným domom pod horou, nech sa hore mestom moc nespotím. A tam, pri potoku, čuduj sa svet – primrznuté. Lebo hmla tam už takmer nedosahovala, noc tam mali jasnú.

Strmá asfaltka pomedzi staré chatky a nové vily, telo sa rýchlo zohrialo, vytiahlo prsty z rukávov a o chvíľu už stúpalo lesom. Taký obyčajný chodník s ľadovými, slizkými zvyškami starých stôp, ale aj pár pekných zákutí, ktoré si bolo treba rýchlo užiť, lebo...

...lebo po vynorení na križovatku zvážnic a čvachtnutí do blata namieseného traktormi, otvoril sa výhľad do strminy zvážnice, akože modrej značky – lenže pod nohami hnedo a mazľavo.

Našťastie rozmočeného firnu smerom hore pribúdalo a miestami bol po noci dokonca aj tu primrznutý, tak sa čím ďalej, tým lepšie stúpalo. Zato keď sa na otvorených úsekoch oprelo do chrbta slnko, to bol iný hic! Proste úchvatná kombinácia blata a ľadu, taká polovica apríla v typickom hospodárskom lese. Ale aj to v tomto marazme potešilo, aj tie výhľady cez prieseky do okolia:

Horná hranica lesa, to bola najskôr radostná prebáračka, miestami po kolená, ak nohy netrafili ten správne vyšliapaný chodník, kľukatiaci sa rozprávkovou, pralesoidnou smrekovou divočinkou:

Potom prechod spod korún stromov pod indigové holé nebo, na ostré svetlo -  a v priebehu pár metrov radikálna zmena. Čučoriedky a suchá tráva čím vyššie, tým drzejšie sa vystrkovali spod bielej periny, za slnkom:

Plytké sedielko so známou pripomienkou tragickej vojnovej histórie určite už viacerých okoloidúcich prinútilo v tejto súčasnej dobe k myšlienke, aké je to v prírode a spoločnosti podobné – že tiež sa môže vyskytnúť „radikálna zmena“, keď sa osloboditeľ zmení na okupanta...

Ale najmä od toho dela vidno takmer suchý Malý Minčol, tak som kroky nasmeroval najskôr tam, posedieť na suchých skalkách v závetrí, poopaľovať sa. Aj poobzerať cestu ďalej za vrcholom. No tá bola nepríjemne zatarasená neprešliapanou, prebáravou, na čučoriedkových kríkoch len tak na voľno uloženou sériou návejov. Tade veľmi veľa ľudí nechodí, nebolo sa čo čudovať – tak nazad.

Nasledovali príjemné chvíľky, strávené v spoločnosti vyhriatych skaliek, suchého čučoriedia, ostrého slnka, príjemnnej teploty a šumenia vetra, s výhľadom na spoločenský život na obľúbenejšom, naproti ležiacom Minčole. Doslova liečivé chvíle, za odmenu:

V protislnku sa ježili vysielače a odtiaľ vietor donášal závany hulákajúceho rádiopopu z reprákov navešaných na lanovke, vpravo a vľavo sa rozlievali biele jazerá inverzných hmiel v kotlinách. Radosť žiť, čistá škodoradosť voči tým, ktorí ostali dole, ponorení pod hladinou.

Keď nastal čas na presun, telo sa poslušne presunulo, takmer sa nezabárajúc a viac po tráve ako po snehu skackajúc, na protiľahlý kopec, pod dvojkríž, obliehaný zo všetkých strán.

Tam len sa povrtelo dookola, zaregistrovalo výhľady do susednej kotliny, zmenenej dočasne na mliečne jazero, a aby nezavadzalo selfífotografom v ich pozadiach, našlo si aj tu pohodlnú skalku medzi čučkami v závetrí a davaaaaj vyvaľovať sa a kochať sa výhľadmi do rodnej kotliny, kde len teplárenský komín trčal nad hladinu mlieka.

Po chvíli však neúprosne nastal ten čas, kedy sa po dlhom štedrom večeri dole v civilizácii vstáva a začínajú dunieť rodinné tamtamy: kto ku komu, kedy a ako. Tak aj mne vo vrecku zadunelo, alebo skôr zazvonilo, a to bol rozkaz na vztyk a odchod.

Začiatok zostupu taký prvomájovo hlinasto-kamenistý, nižšie v lese aj na mierne hrkotavú pásovačku by to bolo, ak by som si odmyslel tie tony ihličia a bukvíc na povrchu. Jedny odvážne chlpaté stopy sa aj našli, prišli sem zjavne od tých vysielačov v diaľke, ale určite bolo treba cestou aj prenášať.

Pre mňa pešiaka bol však sneh na zostup do mordoru ideálny: pod hrebeňom dostatočne stuhnutý, prešliapaný a nosný, nižšie na lúke nie moc hlboký a dostatočne natopený na pohodlné zbiehanie:

Ostal cestou dole znovu nejaký priestor aj na rýchle a kradmé priehľady cez prieseky doprava či doľava, na kopce už definitívne zbavené zvyškov vianočného frontu a bielo žiariace na pozadí slivkového neba.

Potom už hlbší ponor do lesa, čím nižšie, tým do menej hlbokého firnu, až z neho napokon ostali len biedne zvyšky, uložené na bukovom lístí, našuchorenom nočnými mrazíkmi.

Záver v doline ako začiatok – do civilizácie popri potoku a čím širšia cesta, tým viac ľadu na nej. Aj tu sa nahromadil studený vzduch ako v susednej doline, nestihol ešte odtiecť, na korčule by to bolo.

Najlepší bol ale východ z lesa na lúky nad mestom. Za sebou som nechal chladný tieň lesa, predo mnou ustupovala vlhká hmla, v medzere medzi tým slnko v plnej svojej decembrovej sile – síce nízke, ale pálilo ako divé, teplomer pri potoku nahriaty na deväť stupňov.

Prognózy do ďalších dní na prelome rokov neukazujú o moc odlišné vízie, sneh je niekde v nedohľadne, ale telo, aspoň dočasne preliečené lesom a slnkom, môže sa opäť ponoriť do šedej všednosti začiatku tohto ročného obdobia, ktoré sa vraj voľakedy nazývalo zimou. Ale dni sa znovu predlžujú, všimli ste si? Treba ísť von!

Rišo Pouš