Vrch Kula 863m. nad Omišom

Pri každom našom pobyte pri Jadranskom mori sme sa sústredili popri tom aby sme boli čo najviac vo vode aj na to aby sme vystúpili na najvyšší vrch v okolí. Tie výhľady sa jednoducho nedajú len tak ľahko niečím nahradiť a toto bol jednoduchý osvedčený recept na silný estetický zážitok.

Nad Omišom sme mali už dlhšie vyhliadnutý vrch s názvom Kula 863m. najvyšší bod horského hrebeňa tiahnúceho sa popri pobreží smerom dole až po Biokovo. To prevýšenie nenaznačuje nejaké športové výkony ale problém tu je silné slnko cez deň a horúčava. Byť hore v mrakoch a hmle ako hlásil zápis vo vrcholovej knižke z dňa predtým od nemeckých turistov to sme teda nechceli. Čiže zmenežovať to tak aby sme boli hore v jasnom počasí ale nezahynuli upražení zaživa... to bol cieľ.

Preskúmal som si pre istotu nástup a rozhodli sme sa pomôcť si autom. Tu bol prieskum kľúčový aby sme zistili kde budeme parkovať. Podvečer sme sa serpentínami štvrti Omišu s názvom Borek presunuli autom na vopred vyhliadnuté miesto a odtiaľ sme vyrazili peši.

Ďalším klúčovým ťahom je zobrať si so sebou dosť vody lebo vo vápencových kopcoch už ju nedoplníte... A potom už sme iba stúpali a kochali sa nekonečnými výhľadmi. Po ceste sme si obzreli chatku miestneho turistického oddielu (planinarsko družstvo) Nad ňou sme dokonca absolvovali úsek s fixným lanom, ktoré síce nebolo za sucha nevyhnutné ale naznačilo zapálenosť miestnych turistov pre vec.

Ako sme sa blížili hore tak sa výhľady začali otvárať aj do vnútrozemia. Obdivovali sme zhora kaňon rieky Cetinje a oproti týčiace sa pohorie s najvyšším vrcholom Sveti Jure cez 1300 metrov.... tam by bolo tieč čo robiť.. Ináč vrcholov s týmto názvom je tu viac, paradoxne aj najvyšší na Biokove sa volá rovnako.

Na vrchole sa nám potom otvoril úžasný výhľad dole na Biokovo, na ostrovy Brač, Hvar, Korčula, poloostrov Peljšac smerom hore sa v žiari zapadajúceho slnka blyšťal Split... nuž čakali sme divadlo ale realita nakoniec bola ešte lepšia...

Parádnu bodku na záver nám ešte spravilo zapadajúce slnko. Nuž čo dodať na záver, len že za málo výškových metrov veľa muziky. Ku autu sme prišli ešte za svetla. Čelovky ostali v batohu. Nestretli sme nikoho... Úplne na záver by som len dodal: nepodceňovať aj keď je to len prechádzka, v horúčave a cez deň to ísť by som neradil... My sme na túru vyrazili o pol šiestej podvečer a aj s pauzami nám to trvalo tri hodiny a pár minút.

Martin Bartoň