Z Turca do Rajca: krížom cez hrebeň Lúčanskej Fatry

Presnejšie z Valče cez Hnilickú Kýčeru a Úplaz do Ďurčinej. Prečo tade? Nooo, lebo prístupy na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry sú zväčša dolinami, a tie vieme ako vyzerajú v dnešnej „dobe drevorubačskej“ aj v chránených územiach, že? Tu ale pôjdem z dediny na Hnilickú Kýčeru po hrebienku medzi Valčianskou a Slovianskou dolinou. Väčšinou mimo značky, tu sa to smie. Len kúsok ma bude sprevádzať žltá. Z Kýčery prebehnem na Úplaz po hrebeňovej červenej a odtiaľ už poslušne po ďalšej žltej do Ďurčinej (a z nej už len po asfaltke do Rajca). Zas po bočnom hrebienku, ktorý oddeľuje Porubskú a Lesniansku dolinu. A čo je najlepšie, na trase je veľa úsekov po lúkach, holiach, no proste výhľady budúú! :-) Ak niekde nazakufrujem, mal by som to v pohode stihnúť za svetla aj takto v polovici decembra. Za nejakých sedem hodín najviac:

Začiatok poznám: Tu sa dá pekne aj na bajku, za mnou ostáva futbalové ihrisko. Hneď za poslednými domami Valče ide modrá do doliny doprava, ale ja rovno. Hore lúkou, cez starý sad a popod vodojem:

Idem po okraji lúk a borového lesa, po mäkkom a príjemnom čerstvom poprašku. Vpravo mám výhľad do Valčianskej doliny, vpredu orientačné body – Pivnica (831m) s hornou stanicou lanovky, vzadu trčí Javorina (1053m) a za ňou nesmelo Hnilická Kýčera (1218m):

Vnáram sa do lesa medzi borovice, rýchlo ich ale vystriedajú smreky a buky, tak ako lúčnu cestu strieda lesná, ale „zachovalá“. Stále by sa dalo na bajku, aj stúpanie je mierne:

V malom sedielku sa sprava pripája žltá značka a vedie ma čoraz strmšie hore k lanovke. Tu už je cesta prejazdná hádam len tankom, taká je zerodovaná. Vlekári chodia autom hore „obchvatom“. Onedlho som hore a sú tu prvé výhľady, najmä dozadu na kotlinu:

Vpredu ma čaká kus pochodu po lúkach:

Terén sa dvíha, pohľad nazad do kotliny by bol stále lepší, len je tam dáko sivo. Vľavo sa otvára „okno“ do horného Turca, najbližšie vidno Kláštor pod Znievom:

Po opätovnom ponorení do lesa to netrvá dlho a prichádzam k smerovníku „Pod Skalkou“, kde žltá pokračuje doprava a vracia sa dolu do Valčianskej doliny. Ja však potrebujem ísť doľava, cesta by ma cez lúky mala vyviesť na hrebienok pod Javorinu. Je na nej ale takýto protitankový zátaras:

Za rampou na ceste kopy hliny, smerom na druhú stranu cesta zatarasená podobne, vyššie dokonca prekopaná bagrom naprieč... Čoho sa tu tak boja „vlastníci lesa“, že si dovolili dať sem dokonca zákaz vstupu, nielen vjazdu? Takže tam just vleziem, nech ich aj šľak trafí :-) Zo dve serpentíny po tej „zakázanej“ zvážnici a je tu krásna lúka, ale s hnusným posedom. To sa to vraždí, keď máte okná zateplené a hneď naproti kŕmidlo, že? Pri pohľade cez dolinu na južnom horizonte presvitajú cez stromy hole na Jankovej:

Ešte serpentína a som na lúkach okolo vrcholu Javoriny, ktoré sú naopak otočené na sever. Vidím záver Valčianskej doliny a nad tým všetkým najjužnejšie výbežky Martinských holí – Humience:

Po malom klesaní križujem zvážnicu (aj tu sú poriadne zátarasy), ktorá ide zľava doprava cez malé sedielko. Ja ale rovno, výrazným priesekom s chodníkom, ktorý je až na vrchol Kýčery značený (obojsmerne!) výraznými oranžovými tabuľami s nápisom „Chodník lyžod“. Hmmm??? Už dlhšie rozmýšľam, že toto všetko by sa pohodlne dalo aj na pásoch:

Ešte zopár lúčok, ale väčšinou tunel lesom. Najprv smrekovým, potom bukovým, hore čoraz redším. Už presvitá modrá a vynára sa oblina vrcholu Hnilickej Kýčery. Super, pekný a jednoduchý chodník to bol:

Hore trochu fučí, ale vôbec nie podľa oranžovej výstrahy SHMU. Nebo sa vyčistilo, rozhľad parádny. Na juhu v diaľke dominuje nezameniteľný Kľak, pod ním, bližšie ku mne, belie sa priesek na Úplaz a vpravo od neho hrebienok, ktorým vedie žltá značka do Ďurčinej:

Na druhej strane sa vďaka porúbaným stromom otvorilo okno smerom na Martinské hole s trčiacimi vysielačmi:

Nasleduje známy „ukrutný“ zostup do sedla – tých pár cm snehu nedrží nič, skôr sa na tom šmýka v tej strmine. Pod suchým (!!) snehom je mokré (!!!) lístie a pod ním ešte mokrejšie blato. Proste zázrak akejsi záhadnej meteorologicko-terénnej kombinácie a tá zmes snehu a lístia na tom blate ubieha spod nôh v celých kopách. Extrémnejší som tento zošup ešte nezažil... Ale zdravý som sa dostal dole do sedla a valím ďalej na Úplaz:

Na Úplaze totiž chcem zistiť, koľko času mám k busu, čo mi ide z Rajca. Tým smerom som ešte nešiel. Odbočujem z hrebeňa doprava (na západ), len fotka je z opačnej strany :-) Aby bolo vidieť aj Kýčeru vzadu za smerovníkom. Jednoducho prechádzam z červenej na žltú:

Začiatok je taký príjemný lesný tunel, skláňajúce sa slnko robí pomedzi stromy parádne efekty v teplých farbách:

Prechádzam cez lúku sklonenú na juh a obohnanú „živým plotom“ z mladých bukov, vyzerá to ako umelo nasadené. Medzery v plote sú zároveň miesta, kade ide chodník:

Na lúke sa k mojim stopám pridávajú na chvíľu aj iné a myslím si, že dosť veľké. Ich majiteľa aj cítim, len škoda, že ho nepočujem alebo nevidím. Ale bol tu asi už včera, stopy sú už trocha namrznuté:

Chodník ide v strmom traverze. Svah je otočený na juh, takže je sucho, príjemne teplo. Južnému obzoru dominuje Kľak, o kus ďalej sa pridáva aj Strážov. Miestami sa borím po kolená do lístia, miestami skáčem po skalkách, je to pestré:

Mierne stúpanie a je tu vrchol Kýčery. Potom krátky zostup na lúky pod ňou, podobne hnusný ako ten z jej Hnilickej menovkyne. Len kratší. A na lúkach je zas pekne farebne:

Potom sa to trochu pokazí, lebo treba prejsť cez dva či tri ťažbou rozbité úseky. Čerstvo rozbité, ešte tu ležia spílené stromy a je tu natiahnutá lanovka:

Ale o chvíľu totálna zmena výzoru krajiny! Traverz zalesnených južných svahov končí pri smerovníku Žihlavník. Preklápam sa na severné svahy, ale tu je to jedna velikánska lúka. Otvárajú sa prvé pohľady do Rajeckej doliny:

Tento posledný úsek je jednoznačne najkrajšia časť trasy. Plynulo klesám, Rajecká dolina je v pastelových farbách, za ňou Súľovské vrchy:

Záver je zas úplne iný: po ponorení do lesa prudké serpentíny, ale pekným chodníkom, žiadna rozmlátená zvážnica. Cestou ešte jedno „okno do kotliny“ z horného konca rúbaniska: vidím celú cestu Ďurčinou až do Rajca, ktorú budem musieť pretrpieť po asfalte:

No, kus zvážnice síce cestou lesom je, ale ozaj len krátky a potom už len príjemne klesám lesom na horný koniec dediny:

Tak táto prechádzka bola krajinársky prekvapujúco pestrá a na lúčansko-fatranské pomery aj bohatá na výhľady a chudobná na rúbaniská a blato. Určite si ju zopakujem niekedy v októbri, keď budú farby plnofarebné :-)

Rišo Pouš