Za svetovými unikátmi okolo Hodrušskej doliny

Pretože preveľmi ľúbime pobehovať po lesoch, nedalo sa nedať o tom vedieť aj na Valentína. Teda dva dni po, keďže pripadol na pracovný piatok a v sobotu sa museli niektorí zamilovaní z toho asi ešte spamätávať. Aj zimu ľúbime (síce viac zasneženú), tak prečo sedieť za pecou, keď sa podľa SHMÚ z Arktídy až k nám akurát dovalila „najchladnejšia vzduchová hmota tejto sezóny“. Zas ale nič tragické, aj keď ráno na štarte v Žarnovici okolo -8 a teplota celý deň nevyliezla nad nulu. Ale na trase samozrejme kopčeky, k nim málo mrakov a vetra. A aj slniečko nás na ceste poohrievalo. Aj preto rozkaz znel – plavky so sebou! Termálny akvapark pred cieľom bol len tou povestnou čerešničkou na torte, svetovými unikátmi sa to cestou len tak hemžilo – veď ako v Štiavnických vrchoch. To aj preto bolo takto naplánované, aby pobehovanie v tej februárovej mrazivej sivote nebolo len také hluché a malo nejakú pridanú hodnotu. Čiže okruh okolo Hodrušskej doliny s parametrami asi 40 km a 1200 výškových vyzeral takto:

Na začiatok sme obabrali červenú značku a asfalt, k jubilejnému krížu nad Voznicou sme sa prepracovali skratkou cez pasienky. Zhora sa nám otvoril výhľad okrem doliny Hrona aj na prvý unikát: areál, kde ústi stará Voznická dedičná štôlňa. Vo svojej dobe to bolo najdlhšie banské dielo na svete (takmer 17 km). V podstate podzemná skratka priamo do Štiavnice:

Ďalší úsek nebol veľmi o behaní, lebo v ceste stál Kojatín – najprv poriadne strmý smerom hore (čo bolo fajn na zahriatie), potom poriadne hrboľatý, alebo spestrený „preliezkami“. Skalky sviežo zelené, machom obrastené, občas nejaký priehľad pomedzi stromy:

Od sedla Havránkova lúka začali klasické tunajšie rovné a pohodlné lesné cesty, ktoré nás (až na výnimky) neopustili až do konca. Takže trojstup a pohodové vyklusávanie, vykecávanie až na Kopanice:

Cestou cez dedinu sme na chvíľu opustili červenú, zašli sme si obchvatom popri Moderštôlňanskom tajchu. No pekný je, udržiavaný, a tých nových chát čo je okolo! Potom nás obrechala prvá svorka spoza plota (psiská na nás a gazdiná na psiská) a už sme stúpali „na hrebeň“ kaldery nášho supervulkánu.

Až pod Tanád je to scenéricky jeden z najkrajších chodníkov v okolí, s ďalekými výhľadmi z rozľahlých lúk. Dominuje Sitno. Ani pod nohy sa netreba veľmi pozerať. Už sme tu zo dvakrát boli, aj Štiavnický ultrapunk sa tadeto behá, tak sme vymenili červenú za modrú.

Pri sedačke sme zas vymenili na chvíľu modrú za ľadovo bielu, lebo sme sa museli po zjazdovke kúsok zošmýkať dole, aby sme sa napojili na cyklotrasu popri Dolnom hodrušskom zbernom jarku. No, celkom sranda to bola, po tom umelom snehoľade...

Ale bol to zámer, lebo práve tade, okolo bývalej štôlne Gedeon, viedla od r. 1874 prvá oficiálne vyznačená turistická trasa v Európe. Takže sme sa takmer trafili do jej 150. narodenín. Že má dnes Slovensko tisícky kilometrov značených trás, že na značenie máme aj štátnu normu a ochrannú známku, a že celý systém značenia máme zapísaný aj do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, to nám môžu závidieť mnohé štáty sveta.  

Pod sedlom Červená studňa sme len preskočili asfaltku a napojili sa znovu na modro značený Chodník Andreja Kmeťa, ďalší krajinársky atraktívny úsek cez Hadovú, Kešnerovskú a Kerling. Zas nás nejaké podozrivé biele ovečky obrechali, aj s nami pobehli (našťastie za plotom), aj sme cestou poobedovali, aj sa priobliekli, lebo sa dáko zamračilo a ochladilo.

Blížili sme sa k poslednému unikátu – akvaparku v Lukavici. Pár strmých serpentín dole lesom, prebeh cez jedno hospodárstvo a popod jednu malú skalnú tiesňavu, kúsok dole dolinou a už sme sa čvachtali – vo vode s farbou islandskej Modrej lagúny a teplotou Mŕtveho mora. Len ten bordel naokolo taký slovenský.

No a potom už len pomedzi domy a aby sme mali do mesta menej asfaltu, ešte krátka zachádzka ponad dolinu, aj cez ďalšiu samotu, solídne hospodárstvo. Asi desať alarmov sa na nás vyrútilo, ale akí boli brechaví, takí boli mojkaví, ako väčšinou takíto, takže v pohode. Ešte trochu improvizácie dole lesom poza čerstvé ploty, lebo napriek mape cesty tam už niet. Ešte originálny mostík cez Hron a vraj keď už sme v tej Žarnovici, treba si dať plochodrážne koliečko do cieľa. Podľa toho aj ten záver na mape vyzerá. Ale myslím si, že sa všetkým páčilo, aj keď niektorým sa napriek tomu cieľovému okruhu zaokrúhliť nepodarilo.

Rišo Pouš