Za výhľadmi na Nosickú priehradu

Vodná nádrž Nosice je najstaršou priehradou na rieke Váh. Vybudovaná bola v 50-tych rokoch minulého storočia v rámci povojnovej industrializácie Slovenska. Je súčasťou tzv. Vážskej kaskády a slúži na vyrovnávanie prietokov Váhu, výrobu elektrickej energie, ochranu pred povodňami, oddych a rybárstvo (viac TU ). Okrem celospoločenského významu má aj výrazný krajinotvorný a oblasti medzi Púchovom a Považskou Bystricou prepožičiava charakteristický vzhľad. Tie najkrajšie vyhliadky na ňu ponúka najmä žltá turistická značka z Púchova do Považského Podhradia a krátke odbočky z nej.

V sviežom ráne vyskakujem z vlaku na púchovskej stanici. Po dažďoch predošlých dní mi celkom vyhovuje, že prvé kilometre budem ukrajovať po asfalte. Súbehom modrej a žltej značky sa dostanem ponad Váh do mesta. Celkom ma prekvapí, aké je čisté a upravené. Ďalej však nejdem priamo po žltej, ale pri atletickom areáli si urobím obchádzku po miestnom značení. To síce v teréne chýba, ale orientácia je jednoduchá. Stále rovno až po miestne mliekarne, popri vodárenskom objekte ohradenom dlhým betónovým plotom. Jeho industriálnu surovosť spestruje množstvo originálnych grafiťáckych výtvorov. Popri tom mixe farieb a motívov cesta rýchlo ubieha.

Potom už začína stúpanie do kopca cez veľkú záhradkársku osadu. Na jej okraji kedysi stála Púchovská skala (350 mnm). Vedie k nej značená odbočka a upozorní na ňu aj informačný panel. Cestou sa nachádza vybudované ohnisko s prístreškom a upravený (ale nie veľmi dôveryhodný) prameň. Skala ako taká tam už však nie je. Bola zničená pri ťažbe a dodnes sa zachoval už len nákres jej niekdajšej podoby a nevýrazné skalné návršie. Zato však s parádnym výhľadom do mesta! Z vyhliadky sa poberám vyšliapaným chodníčkom cez zarastajúce lúky až na koniec záhradkárskej osady. Potom sa už definitívne vnorím do lesa a pohodlnou, širokou zvážnicou sa pripájam na žltú značku.

Jarný les je kúzelný. Hrá všetkými odtieňmi zelenej a všetkými tónmi vtáčích hlasov. Nechám sa uniesť až tak, že prepasiem povinnú zastávku na Vápennej skale (515 m n. m.). Nechápem, ako sa to stalo, keďže by mala stáť priamo pri chodníku. Nedá mi to a poctivo šliapem nazad. Až potom mi dopne. V teréne je žltá značka pretrasovaná inokade ako podľa mapy.com a Vápenku po novom obchádza. Dá sa k nej dostať výrazne vyšliapanou odbočkou zo značky (na stromoch ešte badať zvyšky pôvodného značenia) alebo miestnym značením zo strany od prameňa pod Vápennou. Každopádne na druhý pokus som tu a obdivujem z každej strany mohutný skalný masív ozdobený lezeckou bižutériou. Nájdu sa na ňom aj machové koberce, brečtanové závesy a pavučinové girlandy.

Ďalej napredujem po žltej prevažne lesom. Prvé dnešné, no výrazne obmedzené výhľady na Nosickú priehradu mi cestou ponúkne vyhliadka Ostrenec (510 mnm) a potom už pozvoľna klesám okrajom lúk a pasienkov do doliny. Okolo cesty sa začínajú objavovať chalupy s upravenými záhradkami a závan vetra mi do nosa dotlačí silný ovčí odór. Ten sa šíri z blízkeho salaša Nimnica. Neodolám, zastavujem a kupujem na cestu hrudku údeného ovčieho syra.

Nasledujúce stúpanie ma potom vyvedie cez les na rozľahlé lúky na Zábavách. Tie sú charakteristické roztrúsenými solitérmi a výhľadmi na všetky strany. No ponúkajú sa tu aj dve možnosti, ako tie výhľady ešte poistiť a vyšperkovať. Moju žltú značku na Zábavách križuje modrá z kúpeľov Nimnica do Maríkovej a na nej ležia dva tutové vyhliadkové body, dosiahnuteľné do 20 min. chôdze na jednu alebo druhú stranu. Smerom na juh je to vrchol Holíš (533 m n. m.) s vysokým dvojkrížom a snáď najkrajším výhľadom na Nosickú priehradu v celej jej kráse. Na sever od sedla Zábavy je to pre zmenu menej známa Upohlavská skala (530 m n. m.) s vyhliadkovou drevenou lavičkou, ktorá návštevníkom dopraje nečakaný nadhľad a pokoj.

Dám si teda najskôr výšľap na Holíš. Kým na lúkach je to prechádzka takmer po rovine, v lese sa chodník zmení na strmú diretissimu a riadne precvičí pľúcne laloky. Nápomocné sú tu provizórne fixy natiahnuté od stromu po strom, ale za mokra to musí byť aj tak riadny mordor. Za tie výhľady z vrcholu to však jednoznačne stojí. Dominuje im samotná priehrada s výraznými Klapmi na ľavoboku, kompletná hradba Strážovských vrchov vpredu a Púchov s charakteristickým Vršatcom na pravoboku. Na vrchole sa nachádza aj posedenie a drevený ďalekohľad. Dole schádzam tou istou strminou, cez Zábavy len prebehnem a ešte chvíľu sa držím modrej značky. Po pár stovkách metrov ma drevené šípky vyvedú neoficiálnym chodníkom na ďalší vyhliadkový bod na Upohlavskej skale. Nenápadný skalnatý vrchol trčí nad les len kúsok, ale výhľady z neho príjemne prekvapia. Domáci dobre vedia, prečo naň umiestnili lavičku.

Po tejto zachádzke sa už vraciam opäť na žltú značku a nechám sa ňou viesť cez Upohlav do Udiče. Zbytočne sa nikde nezdržujem, lebo ma čaká ešte výšľap na najvyšší vrchol dnešného dňa Klapy (654 mnm). A stúpanie to je opäť výživné. Najskôr lesom na lúku pod Klapmi a potom nenápadným chodníčkom po strmom skalnom rebre na vrchol. Tu opäť prichádzajú na pomoc fixné laná a pohon 4x4. Postupne sa stúpanie zmierňuje a začínajú sa otvárať aj čiastočné výhľady na východ. Samotný vrchol skalného masívu je za odmenu. Výhľad zachytáva širokú panorámu od Žiliny po Trenčín, s kompletnými hrebeňmi Malej Fatry, Strážovských vrchov, Považského Inovca či Bielych Karpát v pozadí. Na skalách to na jar a začiatkom leta utešene kvitne a komu sa pošťastí, môže pozorovať pod skalnou stenou aj miestne terénkozy.

Pod Klapmi sa nachádza aj ďalšia zaujímavosť - jaskyňa Dzedova ric. Pôvod jej insitného názvu mi nie je známy, napriek tomu sa mi zdá celkom výstižný. Jaskyňa je totižto len akousi dierou puklinového charakteru, zato však s pekným výhľadom cez jej skalné okná. Chodníček k nej nie je označený, ale je výrazne vychodený a ku koncu aj poriadne strmý. Presne taký, ako sa na chodník do rici patrí :-)

Po tejto vsuvke už nechám zvážnicami priblížiť k cieľu trasy. Spestrením sú posledné pohľady na hladinu Nosickej priehrady, či ponad plece na skalnú stenu Klapov, niekoľko pekných chalúpok a fotogenický lieskový tunel, no okolo sedla Lopatina už len rozjazdené koľaje po ťažkých mechanizmoch.

Na popravenie dojmu si na záver ešte odskočím na Považský hrad. Ten nikdy nesklame. Od mojej poslednej návštevy pred pár rokmi sa poriadne rozrástol, zosilnel a opeknel. Výhľad z neho je už síce silno industrializovaný a definovaný hlavne diaľnicou, no neurazí. Potom už len krátky zošup popri dvoch pekných kaštieľoch a som v Považskom Podhradí. Tu žltá značka a s ňou aj môj výlet končí. V nohách mám niečo cez 25 km a 1000 m prevýšenia, v hlave obrazy nespočetného množstva výhľadov a v srdci ďalší krásny kraj, ktorý si určite zaslúži návštevu.  

Jaraba