Zádielsky kaňon zhora aj zdola

08.07.2021
zadielsky-kanon-zhora-aj-zdola

Niekto by si povedal, že motať sa po rozhicovaných planinách Slovenského krasu v čase najteplejších letných dní nie je moc dobrý nápad. Ale po výcviku na Hriňovskej stovke mi to akosi nevadilo – a keď už som sa v tom Above ocitol, bolo treba niekam vyraziť... Zádielska dolina (kaňon, tiesňava, ako kto chce) ako čerešnička na torte, samozrejme – ale bolo treba aj iné poobzerať a ku spojom sa dostať, takže z toho vzniklo koliečko z Turne cez hrad a odtiaľ na hranu Zádielskej planiny, skoro ráno, kým teplo nezabíja :-) Potom únik dole do tiesňavy a z jej ústia nazad do Turne pomedzi vinohrady, príjemnou cestou v tieni. Tá na konci prechádza aj cez parkovisko pri „svetoznámej“ reštaurácii pod hradom, takže kto príde autom, má to jasné. To výborné halászlé a domáce štrúdle – kto ich ešte neskúsil, nevie o čo prišiel!

Takže na úvod stúpanie na hrad: asi tak vedie značka, ako viedla pôvodná prístupová cesta. V jej hornej časti vidno do kameňa vybrúsené ryhy od kolies vozov. Z centra Turne nad Bodvou popod hlavnú cestu a na úvod strmšie síce, ale v príjemnom tieni pomedzi vinohrady. Potom užší, zato poriadne skalnatý chodník do sedla pod hradom a odtiaľ je to k ruinám len na skok. Hustá, suchomilná lesostep v okolí pripomína stredomorie.

Hrad sa v súčasnosti pod rukami dobrovoľníkov pomaly prebúdza k životu a samozrejme je z neho parádny výhľad do Turnianskej (ráno) a Košickej kotliny (popoludní), aj na okrajové zrázy okolitých krasových planín – Jasovskej, Zádielskej, Horného a Dolného vrchu. Všetko podstatné o zrúcanine je na stránke občianskeho združenia Castrum Thorna (http://castrumthorna.eu/sk/).

Nasleduje poriadne hrboľatý chodník, vedúci na hranu Zádielskej planiny priamo nad kaňonom. Človek by tu aj na Tatranskú šelmu natrénoval :-) Riedky, nízky les v okolí chodníka ostáva, ale pod nohami samé škrapy – bizarné mikrotvary povrchového krasu, ktoré vo vápenci vytvorila voda. Nekráča sa tade pohodlne, ale krajina je to krásna – špatí ju len priesek elektrického vedenia. Vyššie v lese je to s komfortom chôdze podobne biedne, len je tam tieň. A jedna vyhliadka – exkluzívny pohľad na jednu z našich najväčších cementární na protiľahlej strane kotliny.

Len kúsok nad vyhliadkou sa sklon zmierňuje a s tým rapídne ubudnú zákerné zakopávacie kamene pod nohami. Pôda je tu do červena, aj krtince, ktovie či aj krtkovia :-) Chodník vychádza z lesa a je to ako prechádzka anglickým parkom - len v lete to pripomína skôr rozpálenú africkú savanu. Zľava sa pripojí náučný chodník a hrana kaňonu je blízko – vedú na ňu viaceré neznačené odbočky ku vyhliadkam. Najlepšia je tá posledná a oficiálna – jediná, z ktorej vidieť známu Cukrovú homoľu a pri pohľade na druhú stranu aj ústie tiesňavy.

Aj ďalej je to pestrá prechádzka, striedavo lesom a zarastajúcimi leso-lúkami. Pri smerovníku Na skale sú ďalšie dve vyhliadky priamo na juh, smerom do ústia tiesňavy. Tu aj odbočuje náučný chodník nazad dole, na horný koniec tiesňavy. Ja som to ešte potiahol ďalej, po zelenej na križovatku „Bez vody“. Už názov dosť napovie – hore na planinách vodu nehľadajte, vápenec je veľmi priepustný, aj preto je krajina taká suchá. Kedysi sa tu oveľa viac páslo, dnes je tu rozbehnutý projekt na záchranu aspoň časti lúk. Informačné tabule o tom hovoria, lebo je tu ďalší náučný chodník Horné lúky.

Zbeh na dno Zádielskej doliny po modrej značke je samozrejme strmý a vedie lesom – hore fajn, nižšie čoraz viac rúbaní. Na dne pozostatky starého asfaltu, skládky dreva a zvuky motorových píl, ale cesta popri potoku je v tieni príjemná a dolina je aj v tejto hornej časti celkom pekná.

To najkrajšie začína samozrejme pod Zádielskou chatou, kde čapujú všetky tie bežné fajnotky pre smädných pocestných. Križovatka značiek aj ciest, rampa a ide sa na to!

Potok skáče cez vodopádiky a pereje, hučí čím ďalej, tým viac, dolina sa zužuje do kaňonu, skalné bralá sa tlačia k ceste a dvíhajú do výšok. Škoda slov, kto nepozná nech tam beží, v galérii je len zlomok toho, čo sa tam dá vidieť a zažiť. Ale pozor: asi v polovici tiesňavy je na pravej strane cesty také jedno nenápadné miesto pod skalnou stenou, ktoré netreba prebehnúť – jedine odtiaľ sa totiž dá uloviť pohľad na Cukrovú homoľu zospodu. Lebo aj v ostatných častiach cesty je tých „okien“ v korunách stromov pomenej. Čiže majestátnosť skalných stien a veží si takto v lete naplno nevychutnáte.

Posledný úsek okruhu je zase inak pekný: kúsok pod zastávkou autobusu v Zádieli odbočuje doľava pomedzi domy šotolinová cesta. Najprv vedie krížom cez lúku, ale potom sa ponorí do tieňa čerešní, agátov a krovín, lemujúcich staré sady a vinohrady. Bonusom sú výhľady na južné svahy planiny (na konci aj s hradom), na druhú stranu priehľady cez kotlinu na juh. Ide takmer po vrstevnici, len na konci zoskočí k tej spomínanej reštaurácii – a to je vlastne skoro koniec okruhu. Odtiaľ už znova navádzajú drevené šípky smerom ku hradu.

Celé je to tak na 7 – 8 hodín, podľa mapy možno aj menej, ale treba rátať s mnohými zastaveniami a obdivovaniami, tak sa to môže aj natiahnuť. Kto nemá rád letné hice a roje „fanyniek“ nad hlavou, tomu odporúčam prísť sem v druhej polovici októbra, kedy vyniknú farby tunajších pestrých lesov naplno.

Rišo Pouš

Fotky Zádielsky kaňon zhora aj zdola

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri