Zima na Kráľovej holi

Keď sa pani zima umúdri, ukáže nám občas aj svoju krajšiu tvár. Zbožňujem tie dni, keď vonku praští mráz a slnko roztrbliece kryštály snehu ako drahokamy. Vtedy je hriech sedieť doma. Nás jeden z takýchto ukážkových dní vytiahol na Kráľovu hoľu.
Ráno ešte ani nenadobudlo podstatu hodnú svojho názvu a my už osedlávame nášho štvorkolesového tátoša. Cieľovou destináciou pre kolesá a východiskovou pre Vibramy je Pusté Pole. Tam opúšťame teplo karosérie a dobrovoľne sa vydávame v ústrety zime.

Zhrdzavený smerovník nám toho už veľa neprezradí, vieme však, že po žltej budeme mať ten správny smer. Vydávame sa lesnou cestou s občasnými výhľadmi na náš dnešný cieľ. Stúpanie je len mierne a v duchu vďačíme anonymnému autu za koľaje vyjazdené v snehu. Po vyše hodine sa dostávame na čistinu pri poľovníckych chatách. Žltá značka tu opúšťa cestu a stáča sa do prudšieho svahu. Začína to byť celkom sranda, lebo pod vrstvou utlačeného snehu sa leskne ľad. Prudké stúpanie na krátku chvíľku vystrieda zvážnica, no potom je to už opäť len do kopca. Po ďalšej hodinke vybiehame z lesa na lúku obklopenú omrznutými smrečkami. Popod nohy tečie kľudná hladina Hnilca a rovno pred nami sa čnejú skaliská Martalúzky. Všetci podliehame fotománii. Nedá sa odolať. Ďalej chodník vedie popri kaskádach Hnilca, teraz je však všetko zamrznuté a prikryté snehom. Nastáva boj s kosodrevinou - snaží sa nás pohltiť. Po urputnom boji sa však dostávame na Martalúzku a za odmenu sa nám ukážu naše veľhory v celej svojej kráse.

Z Martalúzky je to už, čo by kameňom dohodil. Teda aspoň vizuálne. Časovo je to ešte 1:15 hod. Človek sa ťahá, vysielač má rovno pod nosom, len nie a nie sa k nemu priblížiť. Našťastie aspoň sneh sa neprepadáva pod váhou našich krokov. Na vrchole Kráľovej hole nič nového. Výhľadov sa nevieme nabažiť, pofukuje tu mrazivý vietor a v núdzovej miestnosti pod vysielačom stále poriadne nekúria. Tak to po krátkom obede balíme a ťaháme do doliny.

Zliezame dole do Telgártu po zelenej cez Kráľovu skalu. Nikto z nás tade ešte nešiel, tak si to vychutnávame dvojnásobne. Aspoň zo začiatku. Až po vrchol Kráľovej skaly je to pohodová trasa. Sranda začína až potom, čo odfotíme spoločné foto s vysielačom za chrbtom. Ďalej je to bludisko zasypanou kosodrevinou. Smer je síce prešlapaný, ale protivná kosovka dá napriek tomu zabrať. Človek by si pomyslel, že les toto trápenie ukončí. Ale opak je pravdou. Síce skončia trampoty s preliezaním kosodreviny, ale začnú tanečky na ľade. Chytáme sa všetkého, čo rastie v dosahu, aj tak však končíme párkrát na zadnici. Hlavne že je veselo.

Na lúkach nad dedinou je to už o niečo lepšie. Telgárt máme v zapadajúcom slnku ako na dlani. Aj jeho potmavších obyvateľov, ktorí sťahujú z hory niekoľkometrové brvná. Čo tam po slovenských lesoch a národnom parku - hlavne, že v chajdách bude zase chvíľu teplo. V dedine sa nechávame zlákať na horúci čaj a kapustovú polievku do miestneho podniku. Neľutujeme, ako bodka za skvelým dňom je to presne to pravé, orechové...

Jana Jaraba