Zimný pokus o Krakovu hoľu

          Chodníky po bočných hrebeňoch Nízkych Tatier, ktoré zo západu a z východu obkolesujú Demänovskú dolinu, sú v zime zavreté. Je tu síce možnosť vyliezť od Jaskyne slobody na Sinú, ale to je len dlhšia prechádzka. Takže na „zabitie“ celého dňa sme zvolili druhú legálnu možnosť obzrieť Jasnú z nadhľadu: úsek od autokempu v ústí doliny po žltej a modrej značke cez Demänovskú horu a Krakovu hoľu do sedla Javorie. Pôvodný plán bol len na Krakovu hoľu, čelom vzad, nazad do sedla Machnatô a cez Pusté dolu k Jaskyni slobody. Slabých 7 hodín. Zostup zo sedla Machnatô je krajší ako zo sedla Javorie cez Krčahovo na Lúčky, aspoň posledné dva roky. Príčina je na poslednej fotke v galérii, pôvodný pekný chodník lesom v doline sa „trošku“ zmenil. Podobne okolité svahy :-(

Takže začíname za brieždenia hľadaním žltej značky medzi chatkami, nie je to tu vôbec značené. Navyše chodník treba niekedy pod čerstvým snehom hľadať, aj keď stojíme priamo na ňom. To ešte nevieme, ako nám tento fakt skomplikuje plány. Prvá väčšia nádielka snehu po vianočnom brutálnom odmäku dôkladne zmrzla a bola prikrytá asi 5 centimetrami nového snehu, takže sa aspoň nešmýka a neprebára a pekne to vyzerá, najmä so slnkom oproti.
Na Demänovskú horu vedú strmé serpentíny lesom, na spestrenie je v ponuke pár vyhliadok do Liptova a na Tatry. Na vrchol vedie slepá odbočka, miestami cez polom, kde teraz v zime treba cestičku hľadať dôkladnejšie. Ale oplatí sa odbočiť, výhľad je dokonale panoramatický.

Po návrate k smerovníku nasleduje dlhší úsek takmer bez výhľadov, mierne stúpajúcim traverzom až do sedla Machnatô. Cestu spestrujú všakovaké zverské stopy na chodníku a cencúle na stromoch a skalách, žiadna nuda. Pribúda aj snehu, ale je to páperie, takmer nekladie odpor. Napriek tomu nejako spomaľujeme, polovici výpravy začína dochádzať dych či čo :-) V sedle špekulujem, či to radšej neotočiť dolu k jaskyni, ale najkrajší úsek je len pred nami a aj času máme dosť, aspoň to tak vyzerá. Takže stúpame ďalej, pomaly sa začíname vynárať z lesa, krajina ako z rozprávky, sneh iskrí na slnku. Ale dych dochádza stále viac a Krakova hoľa sa akosi neblíži. Pohľad na hodinky hovorí, že ju budeme musieť len obísť, zmeniť plán a namiesto „čelom vzad“ pokračovať do sedla Javorie a odtiaľ zbehnúť na Lúčky. Na návrat je už neskoro, o hodinu sa začne stmievať. Ale chodník zrazu mizne medzi kosodrevinou a nie a nie nájsť jeho pokračovanie.

Takže predsa pôvodný plán, čelom vzad. Veď svetlo máme, čo už. Západ slnka je gýčovito farebný, aj Tatry oproti poriadne očerveneli, z doliny svietia svetlá hotelov a ratrakov, nad nami hviezdy, krása. Popod Pusté to ešte ide, ale nižšie v lese už je tma ako v rohu a serpentíny, osvetlené iba čelovkou, sa zdajú nekonečné. Nakoniec sa vynárame z lesa o 2,5 hodiny neskôr oproti plánu a časom na smerovníkoch. Prvým človekom od rána je recepčný, ktorého prosíme o zistenie nejakých spojov domov. Lebo sme prešvihli aj tie, ktoré sme mali zapísané ako železnú rezervu.
Takže pokus síce nevyšiel, ale tá hoľa tu bude ešte pár miliónov rokov. Počasie našťastie vyšlo a do budúcnosti ostáva poučenie nepreceňovať sily a lepšie plánovať zimné prechádzky, aj keď pomalší sme neboli kvôli snehu :-)

Rišo Pouš