Gravelovo pozitívne šotoliny pod hradom Zniev

Najsevernejší a najvyšší podcelok pohoria Žiar sa volá Sokol, podľa druhého najvyššieho kopca v ňom. Najvyššie sú ale susedné Chlieviská (1024 m), no oveľa známejší je Zniev (985 m), tretí do počtu, na ktorého temene leží zrúcanina druhého najvyššie položeného hradu u nás. Pod ním, dole v podhorí, na západnom okraji Turčianskej kotliny sa krčí Kláštor pod Znievom, kedysi významné mestečko. Toľko na úvod ku miestopisu, nech je jasné, kde sme. A sme tu preto, lebo aj pri pohľade do mapy (najlepšie leteckej) je pekne vidieť ten kontrast zelených lesov a bielych, širokých, kľukatých lesných ciest, ktoré v podstate obtáčajú celý masív dookola v rôznych výškach. Boli tam vždy, len nejaké nedávne roky dozadu ich lesáci začali podstatne rozširovať a opravovať a tieto jazvy v súvislej zeleni sa zabeleli o dosť intenzívnejšie. Zhora z hradu ich vidieť najlepšie. Dobrý prehľad o nich sa dá spraviť napríklad podľa pohľadu na Mapy.cz:

Prístupov na miesto činu je samozrejme viac, teraz som zvolil taký od stanice v Príbovciach  - Rakove, tam som aj hodiny zapol, ak by sem niekto prišiel vlakom. Osobáky chodia každé dve hodiny z oboch smerov a pod horu za Kláštorom je to odtiaľ (takmer bez asfaltu) necelá hodinka, navyše po veľmi pekných cestách lúkami a lesmi. Výhľady do ďaleka ako bonus, pred Kláštorom aj nejaké tie tabule s pripomienkami miestnej histórie.

Popis celej tej ružovej trasy by bol zbytočný, návod je pri fotkách v galérii a na tej mapke tu vyššie. Strava zblbla, tak ani gpx nemám, len mapku s profilom som stihol vyrobiť. Tak len pár faktických poznámok. Dal som si také „základné“ kolečko, asi tridsaťkilometrové, ale v tom priestore medzi Kláštorom, Vríckom a Poleriekou sa dá najazdiť hodne vyše stovky, možností je tu neúrekom. A takmer všetko komfortné lesné cesty s nie veľkými sklonmi (až na záverečný výjazd z lesa), kde pod kolesami škvrčí jemná šotolinka, niekde by si to aj žiletka vychutnala, taký je podklad miestami hladký. Mtb tu ozaj netreba (preto aj ten názov).

Na niektorých miestach tých ciest rastie v strede a na okrajoch riedka, vysoká tráva, zväčša sú však pod kolesami široké a rovné „strade bianche“ s ozaj dosť pevným povrchom. Dobre že sú "bianche", aspoň na nich dobre vidieť početné medvedie kôpky. Je tu popri cestách dokonca zopár malých vodných nádržiek, doslova lákajú okúpať sa, lebo sú nové a voda v nich je ešte krásne čistá, dno nezabahnené. Nové posedy a iná snajperská infraštruktúra na každej zákrute – také je to tu vybudované, až sa bojím, či si to tu panstvo časom neoplotí. Zatiaľ len rampy ako proti tankom.

Čo tu niekomu možno bude chýbať, sú výhľady. Len ojedinelé - vtedy, ak v hradbe stromov pod cestou chýba pár kusov. Zašiel som si preto za nejakými širšími (na Turčiansku kotlinu) aspoň v západnej časti okruhu – najskôr krátke koliečko okolo poriadne vyholeného kopčeka Žiar (757 m), potom o kúsok ďalej odbočka na vyhliadku z Ondrašovských skál. Singlík z cesty na vyhliadku je zároveň jediné technickejšie miesto v širokom okolí, bajk treba miestami aj potlačiť. Čo naopak nechýba, je voda, tie traverzové cesty sekajú každú chvíľu nejaký potok alebo pramienok.

No a to je všetko, gravelisti všetkých krajín, hor sa sem, je to raj pre vás, nevídaný v našich vyšších kopcoch. A tie cesty sú vďaka vápencovému podkladu a solídnej konštrukcii suché už pár hodín po každom daždi, blato je na nich ozaj vzácnosť.

Rišo Pouš