Behoturistika severom Bielych Karpát

Týždeň po Lazovici veľkonočné sviatky, v pondelok nebolo treba do práce, mohli sme si dovoliť v nedeľu sa dobre vyklusať (=odrovnať). Tak sme sa dohodli s nemenovaným P.K., a ten premotivovaný, mladý, po stovke rýchlo zotavený srnec hneď začal v Hikeplanneri naklikávať varianty. Prvý mal asi 80, druhý 70, tretí 60 a štvrtý 50 km, tak som rýchlo písal, že ideálny bude piaty, možno šiesty. Nakoniec sme sa skompromisnili na tom štvrtom teda... Ale chybu som spravil, že som si zase nepozrel profil. Oni tie milé, guľaté kopčeky Bielych Karpát vyzerajú tak prívetivo... Nakoniec to nebolo až také zlé - asi deväťhodinové vyklusávanie a vykecávanie v prevažne peknej krajine CHKO Biele/Bílé Karpaty. Len pár krátkych stretnutí s ľudskou tuposťou, ale to zas aby sme si neodvykli...

A tak sme teda vyrazili. Na úvod to síce boli ešte chvíľu Javorníky, lebo z Nosíc cez priehradu, cez kúpele na Holíš prvé výhľady uchmatnúť sme išli a cez lesy popri Púchovskej skale sme do budúceho cieľového mesta zbehli. Ranný chlad prešiel do chládku, fajná rozcvička. Pekná krajina, ale aj prvé stretnutie s ľudskou blbosťou, v tomto prípade lesohospodárskou. Celé „pole“ smrekových sadeníc - vo výške okolo 450 m. Hlavne že majú plnú hubu rečí o zlých ochranároch. Ale prvé dva kopčeky za nami:



Stúpanie z osady Keblie viedlo už do Bielych Karpát - nič moc, po rozbitej zvážnici pomedzi rúbane, ale to už nie je kritika. Aj drevo treba. Potom do Hornej Breznice už je to krajší zbeh, len sme sa trochu pomotali pomedzi lúky a remízky. Ale kostolná veža vpredu nepustila zablúdiť a na horizonte už sa črtali Vršatské bralá.



Už kdesi pred Púchovom padla veta „Veď o chvíľu sme na Vršatci“. No mne sa zdalo, že ten liter vody sa mi akosi rýchlo míňa a Vršatec sa moc nepribližuje. Našťastie v Breznici priamo v city pri kostole stará, poctivá a funkčná (!!!) pumpa, dopili sme všetko a dotankovali doplna. Len akurát končila omša a my sme sa tvárili, že aj takí zaprášení dokonale zapadáme do davu vyobliekaných domácich. Do Lednice kúsok cez kopec a po pekných lúkach. Aj keď sme na chvíľu značku zase stratili, smer bol aj tu jasný a múdry telefón nápomocný. Dali sme ale aj zachádzočku k vysielaču, za rozhľadmi.



Na Lednicu s jej hradným bralom by bol super pohľad, keby sme cestou dole do dediny nestretli druhý príklad ľudskej tuposti, tentokrát domorodej. Na lúke čierny vypálený kruh, v ňom obrovská sivá pahreba. Všade okolo suchá tráva, vetrík pofukuje, plamene šľahajú, nikde nikto... Na dôvažok z pahreby trčia ohorené pneumatiky, káble, bandasky. Okolo samozrejme fľaše od alkoholu. Voláme policajtov, tí hasičov... A keď sme zbehli dole do dediny, tam už naštartovaná (asi miestna) hasičská Tatrovka a nervózni miestni hasiči. A že či my sme volali a že čo blbneme, že veď to včera len vatra bola a že prečo ich burcujú z centrály... Hlavne, že má obec na stránke hneď prvý oznam varovanie pred požiarmi, keď je také sucho...



Tak o chvíľu už sme z protiľahlého kopčeka škodoradostne sledovali (okrem brál s hradom), ako sa záchrancovia peši pachtia do kopca, tam Tatrovka nevylezie. Bol by som zvedavý, či tam policajti poslali aj hliadku ako sľubovali, alebo sa to len tak po našom zamietlo pod koberec...



Chvíľu na to už sme preskočili do ďalšej doliny a už sme aj brúsili kamenistú chotárnu cestu pri strmom zbehu do Červeného Kameňa. Na obzore už o poznanie bližšie Vršatské bralá. Okolo pekné lúky, zvyšky starých sadov, ale aj zárodky nových. Je super, že tu v ovocinárskom kraji tradícia znovu ožíva. A nie je to len o „bošáckej“.



Čakal nás najdlhší kopec výletu, až hore pod Chmeľovú. Samozrejme odpustili sme si pokračovať modrou po asfalte a dupali sme po žltej. Veľmi pekný úsek, aj veľa výletníkov sme postretali a čo nás veľmi potešilo, že sme aj v studničke pod Babkami dotankovali. Začínalo byť teplo a dediny, kde sme mohli vyžobrať vodu, sa už minuli. Zachádzku na Chmeľovú som zatrhol, zdalo sa mi, že by sme mali trochu kopnúť do koní. Na konci sa ukázalo, že to bol dobrý tušák.



Na Vršatci plno, lebo veď asfaltka a reštika. Nezdržovali sme sa a pohodlne po rovine, po širokej ceste leso-lúkami (ďalší prameň!) sme boli o chvíľu pri kaplnke na Brezovej. A tu ešte jeden prameň, paráda! Ale aj lavičky, tieň, žiadne autá, len bajkeri sa trúsili, ideál na obednú pauzu. Kto rohlíky ako Otík, kto modernejšie proteínové tyčinky, každý spokojný. A vodička - ksichtu odsoľovačka.



Behom na hranicu, už po červenej až do konca. V podstate až do Střelné sme striedali lúky a lesy. Čo lúky to pohoda, výhľady a mäkká trávnatá cesta, čo lesy to rozbité zvážnice, niekde súťaž o najhlbšie traktorové koľaje a haluzina popod nohy sa plietla. Ale viac toho pekného bolo, aj vypipľané chalúpky a ďaleké rozhľady na moravskej strane. Profil už nenáročný, krízy už prešli a telo už poslúchalo. A slnko do chrbta, budú z nás Rednecks.



Len dojem z pekného záveru trochu kazili dementi na motorkách. Hraničiari tu na to asi kašľú, keď sa tu tých hovád toľko preháňa. Aj pomedzi rodiny s deťmi, je to dosť frekventovaný turistický chodník. Že pri predbiehaní okolo nás lietala hlina a kamene? Pohoda, treba ego ukázať, keď mozog chýba. Ale keď sa jeden na drzovku pristavil, či nevieme kde je... Príliš isto sa cítia, to nie je dobrá vizitka pre zodpovedných.



Ale nakoniec sme sa šťastne do Střelné dostali. Aj keď v doline pod nami sa strieľalo a na stromoch boli výstražné tabuľky, aj keď prudký zbeh z Končitej bol nepríjemný, podobne ako blbé pohľady a komentáre, keď nás značka viedla do dediny priamo cez naplnenú miestnu Marakanu.



Do vlaku slabá trištvrtehodinka, to je na takejto štreke priam dokonalé načasovanie. Ešte že sme tú Chmeľovú obišli. Lenže my bez českých peňazí a bez istoty, ako to tu v medzištátnej doprave chodí, tak sme si radšej dali ešte výklus na našu stranu, do Strelenky, pekne štyri kiláky po hlavnej. A zaokrúhlili sme to na dákych 57 km a 2500 výškových metrov. A spálili sme vraj 4000 kalórií, dobrá to bola diéta.

Rišo Pouš