Stovka Považím 2022

Nedá mi, aby som nezačal paralelou s Východniarskou stovkou. Klasický, vo filme o nej zachytený, doslova nesmrteľný výrok istého nemenovaného V. J. z roku 2017 („To čo kto toto vymyslel? Veď dole ide normálna cesta!“) mi chodil po rozume takmer celý čas, strávený na trase tejto novej slovenskej ultraakcie, ktorej by možno viac slušalo pomenovanie Novembrová rozbíjačka, alebo niečo v podobnom duchu. Ale skúsení masochisti si túto akciu našli aj bez bombastického názvu, stačili im parametre (131 km a 6300 v.m.) v kombinácii s dátumom, ktorý zväčša nesľubuje príjemné počasie, zato dlhú noc určite. Komu toto všetko nestačilo ku spokojnosti, určite slintal blahom v piatok večer pred štartom, pri výklade trate, kde hlavný páchateľ tejto ohavnosti Patrik Mikuš nešetril výrazmi ako „tu je to nebehateľné“, „tu je to divočina“, „tu sa budete predierať cez kríky“, „tu je strašné blato“, „tu môžete spadnúť zo zrázu“. Najlepšie bolo, keď pre niektorý úsek použil viac takých slovných spojení naraz. Takže pre masochistov asi jediným nedostatkom celej akcie bolo, že napriek predpovedi počasia (keď SHMÚ dokonca vydal výstrahu pred intenzívnymi zrážkami) nespadla ani kvapka. Ale za to organizátori nemôžu, aj keď sa určite snažili.

Ale vlastne boli aj iné nedostatky. Tým azda najväčším bolo totálne premakané značenie trate, denné aj nočné. Nik si nemohol užiť poriadne kufrovanie bez toho, aby nebol za totálneho hlupáka. Boli síce náznaky, keď šípky ukazovali inam ako hovorila čiara v hodinkách, ale to zrejme len pod stromami. Alebo jeden nemenovaný nevie tie hodinky používať, lenže to tu radšej rozoberať nebudeme, že? Trasa inak bola tiež dosť veľký fail: asi fakt nechutne krásna, snažila sa poprepájať čo najviac pozoruhodných (alebo skôr najstrmších?) kopcov Stredného Považia medzi Bytčou a Trenčínom. Našťastie ju dosť často nebolo vidno – na začiatku pre mraky a penu u huby, potom kvôli tme. Niekedy aj preto, lebo jednoducho nebola – boli len tie šípky, reflexky a čiarka v hodinkách. Dalo sa niekde aj fajne skrvaviť, napríklad na Lednických skalkách – to bola topka! Využil niekto?

Nedostatkom boli aj krmelce. Jednak ich bolo priveľa, jednak boli také zásobené, že tam každý normálny človek mal chuť ostať naveky. Kristova noho, tie palacinky v Udiči napríklad!!!! Priznávam, som mäkkýš, dal som si. Samozrejme, že správny masochista by mal odolať a pokračovať o hlade a smäde, okusovať kôru zo stromov a piť z koľají po traktoroch. Bolo ich takých asi veľa, lebo do cieľa znášali orgovia potom v nedeľu ráno z ukončených kontrol pochutiny nevídané. Ešte aj tie palacinky! Dokonca aj takú nechutnosť organizátori vymysleli, že „dropbag“. Na ich skládke ráno pred štartom bolo vidieť, že na česko-slovenskej ultrascéne je žiaľ ešte stále veľa mäkkýšov. Slavo, Patrik, Olaf – pracujte prosím na našej prevýchove intenzívnejšie!

Toto všetko hovorím v podstate len preto, že ma trochu poháňa samochvála. Ako správny ultramäkkýš, ktorý sa len raz odvážil absolvovať Pražskú stovku, na Východniarsku chodí so strachom a na MKMK si ešte netrúfol, prihlásil som sa na tento jesenný masochizmus len preto, že som si povedal „skúsim, potrénujem odolnosť hlavy a možno dám prvé dnf“. Lebo takmer nula nabehaných kilometrov na konte, dýchavičnosť do kopcov pár týždňov po covide a napoly nefunkčná pravá noha kvôli nejakému zápalu, to boli tie pravé dôvody, prečo sa zaradiť medzi nádejných adeptov masochizmu.

A tak stojím v sobotu 5.11. pred šiestou ráno na námestíčku v Hlbokom, kam nás z prezentačno-socializačno-cieľovej telocvične v Melčiciach doviezol autobus. Spolu s asi šesťdesiatkou ďalších bláznov (z pôvodne 75 prihlásených) odrátavame sekundy do štartu a tipujeme, kedy začne konečne pršať, aby to bol ozajstný a pravý mordor, a nie len nejaký pohodový výklus. Takých je, tsss... Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne nech je intenzívny. Otrepané, ale platné. Je hlboká tma, v podstate je toto konečne jedna slovenská stovka s nočným štartom (100MKMK sa neráta, to nie je stovka, to je...).

Vlastnými zážitkami z trasy nikoho moc zaťažovať nechcem, len ich trochu načrtnem, aby som si neskôr aj sám pripomenul, ako prebiehal môj výcvik na masochistu. Len pripomínam, že neúspešný. Zatiaľ. Takže: už prvý kopec som neudýchal, tie posledné som doslova okašľal, takže v tomto bode spokojnosť. Pravá noha vydržala neprotestovať len prvých pár neškodných kopcov, potom čím strmší zbeh/výbeh, tým ostrejšie ihly, až sa od rozkoše podlamovala. Neskôr sa pridala aj ľavá, mňam, som si to užíval. Zmokli sme len trošku, aj to iba zo stromov na začiatku, zato vlhké, hlboké lístie na celej trase a sem – tam tráva zabezpečili, že nezvyknuté chodidlá som mal ku koncu na fašírku. Pár kilákov balneoterapie za Streženicami nepomohlo.

A keď už používam mäsiarsku symboliku, došiel som naklepaný zo všetkých strán, ako nedeľný rezeň. Štyrikrát sa vyvaliť, to sa mi ešte na žiadnej stovke nepodarilo. Zato tu pekne symetricky: na brucho (elegantná volejbalová ryba v PB na chodníku), na pravý bok, na ľavý bok a pod Červenokamenským bradlom na chrbát. Tam už, keď som ležal v tých tŕňoch, zistil som, že do správneho masochistu mám ešte ďaleko, lebo som nadával tak, že dole v dedine museli okná pukať. Týmto sa domácim ospravedlňujem za rušenie nočného pokoja a trom prítomným ultrášom za kultúrny šok. Potom už som bol kľudný a miestami možno aj slušný, ale hlavne tichší, ako sily odchádzali do preč. Zato baterky v čelovke mi vydržali až do rána, svine! Nedopriali mi poblúdiť si a rozkopať si palce za tmy. Poučenie do budúcna: menej ich vezmi a nenabitých! Posledná rozkoš sa ale dostavila tesne pred cieľom, keď som si v kríkoch rozdrapil vetrovku aj s plecom. To už mi dlhšie chodil po rozume iný, známy filmový výrok ("A komu tím prospějete???").

Objektívne: súťaž o najväčšieho masochistu vyhral Poliak Stanisław Adam OLBRYŚ, ktorý si to celé užíval viac ako 45 hodín. Klobúk dole. Na opačnom konci sa umiestnili tí najlenivejší, ktorí vždy po štarte utečú, narobia bordel na kontrolách, keď chcú všetko hneď a rýchlo, a ešte rýchlejšie prášia ďalej, aby to mali z nepochopiteľných dôvodov čo najskôr za sebou. Teraz sa v takomto negatívnom svetle predviedol Patrik Hrotek, ktorý si zjavne po tristokilometrovom Backyarde prišiel trochu zašprintovať. Že sa mu kvôli 21 hodinám chcelo z domu odísť... Medzi ženami ho napodobnila Jana Bulíčková, ktorá tiež nezvládla ani celodenný výlet. Tak im treba.

A ešte tu bola jedna špecialitka: súťaž o Zlatý cepín, ktorý visel na jednom zo súľovských brál, a už jeho poloha a spôsob, akým sa k nemu bolo treba dostať, naznačovali, o čom to asi bude. Hej, správny ultramasochizmus nie je o krásach vlasti zadarmo – za výhľadmi sa treba hore na kopec vytrápiť, najlepšie po trase bez chodníka. Je jasné, že aj v tomto prípade „vietor fúkal z Prahy“, kde sa rodia podobné nápady, ale okolo ktorej sú vraj menšie „geografické predpoklady“ pre takéto sado-maso akcie. Už len hádam dopredu nezverejňovať trasu, neponúkať gpx a bude to dokonalé.

A to je asi všetko, čo mi momentálne ku prvému ročníku Stovky Považím napadá, že bolo vhodné spomenúť. Samozrejme treba poďakovať organizátorom na čele s Patrikom Mikušom, že takúto koncosezónnu rozbíjačku sú schopní a ochotní spáchať pre pár šialencov. Sezóna ale v podstate nekončí, aspoň u bratov českomoravských nie, aj preto bola asi táto akcia zaradená do CSUT a pre viacerých slúžila asi aj ako rozcvička pred Loučením alebo pred spomínanou Pražskou stovkou. Kto má ale masochizmu pre tento rok dosť, tomu prajem príjemný zimný spánok a veľa natočených tréningových ultrahodín smerom k jari.

Výsledky sú TU a stránka Stovky Považím TU .

Rišo Pouš