Cez Štiavnické vrchy do Kremnických

Nooo: o pár dní je tu Lazovka, treba začať trénovať... Alebo aspoň zistiť, na ktorom asi kiláku ma tam odrovná. Takže som zvolil okruh od vlaku ku vlaku (trejntutrejn, aby všetci rozumeli) s viacerými možnosťami úpravy trasy – hlavne jej skrátenia, samozrejme :-) Keby nohy nedávali ani tých necelých 40 km. Krajinka je to pestrá, nuda nehrozí: hospodárske lesy sa striedajú s lúkami a chodníky s cestami. Žiadny komplikovaný terén väčšinou, len pár technickejších (rozumej hrboľatejších a prudších) úsekov na zmenu pohybového stereotypu. V podstate skoro všetko sa dá aj na bajku, tie strminy sa dajú skoro vždy obísť obchvatom tak, aby sa aj človek kolesový na vyhliadky dostal.

A ešte jedna vec: 1.12.2021 sa konečne podarilo (vďaka o.z. Prales a WWF) vyhlásiť prírodnú rezerváciu PRALESY SLOVENSKA – je špecifická tým, že sa skladá zo 76 území, rozhodených po Slovensku, celkovo na takmer 6500 hektároch. Konečne dostala aspoň časť starých lesov ochranu, ktorú si zaslúžila - a dúfam, že ďalšie lokality ešte pribudnú. Moja trasa viedla popri troch z nich (Demian, Suť a Snoža) – bolo fajn sa pozrieť, ako by mal vyzerať ozajstný les.  

Takže začíname: rozklus z Hronskej Dúbravy do Hronskej Breznice, tam sa to rýchlo dvihlo a už som len kráčal hore strminou na Demian (685 m). Ten na to, aký vyzerá zdola zarastený, poskytuje z vrcholových braliek parádne výhľady od západu cez sever na východ. Od Vtáčnika po Poľanu. A prakticky aj celú plánovanú trasu som mal pred očami.

Potom sa to už príjemne strieda, ako som vyššie písal, len niektoré úseky lesných ciest boli akurát poriadne „roztraktorované“ po približovaní dreva. Pod kopcom Suť (718 m) tiež dobre padla odbočka z blata zvážnice - akurát, že priamo do poriadne strmej a hrboľatej "steny". Ale hore odmena v podobe výhľadu - tentokrát na juh, až k Sitnu.

Príjemný hrebeňový chodník ma nato zniesol až k Šášovskému hradu. Začiatok tiež strmina, ale nie až taká brutálna ako z opačnej strany, potom príjemná klesavosť, s občasnými pohľadmi cez rúbane na sever. Hrad v ostrom, rannom svetle pekne vynikol, pohľady z neho najmä na hučiacu megakrižovatku R1 a okolie.

Do Podhradia som sa od hradu zgúľal rýchlo. Štiavnické vrchy vybavené, bolo treba „preasfaltovať sa“ do Kremnických. Popri Hrone ešte fajn, ale potom ten kultúrny šok, ktorý zažívali rútiaci sa šoféri, keď videli to cudzie, divne sa klátiace teleso posúvať sa po krajnici... No ale vedie tade tá žltá miestna značka a inej cesty niet. Miestne značky, to bola ďalšia špecialitka druhej časti trasy, lebo až do konca len po nich som išiel. A vieme ako „výborne“ sú niekde značené, tak oči až do cieľa boli „v pozore“. A okrem nich aj mapy, lebo som s úžasom zistil, že na Mape.cz niektoré nie sú a dokonca ani cesty, po ktorých vedú – čo som bol teda dvojnásobne prekvapený. Preto som si radšej ešte doma vyrobil pomôcku z Turistickej mapy (https://mapy.dennikn.sk/), takúto:

Druhý strmák dňa (na Skalku) bol poriadne horúci, ako do tunajšej skalnej lesostepi od juhu bilo slnko. Hore pauzička (asi v polovici trasy) s romantickým výhľadom na hlinikáreň a široké okolie. Potom príjemný zbeh lúkami do Starej Kremničky. Chladenie obstaral ľadový severák, valiaci sa dolinou od Kremnice.

V dedine som ešte dotankoval z výdatného prameňa a čakala ma Kamenica. Pekne obchvatom popod bývalú železničnú staničku, po náučnom chodníčku. Ten je síce dobre vyznačený novými značkami, inak je miestami ledva zreteľnejší ako srnčia prť a od tunela Skalica aj poriadne strmý a hrboľatý. Ale sú na ňom vyhliadky – čím vyššie, tým krajšie.

Zbeh na sever je tiež strmý a po chodníku, ale už nie taký brutál ako výstup z juhu. A keď som sa pri železnici napojil na modrú značku náučného chodníka, až do konca to už boli pohodlné cesty s (relatívne) miernymi sklonmi, cez Jastrabú a na konci samozrejme asfaltky. Aspoň už mi nehrozilo pri tom šmatlaní zakopnutie a držkopád. Od Pitelovej pribudlo výhľadov, bonusom je tu prechod krížom cez solárnu elektráreň :-) A v stúpaní z Jastrabej potešili dve Filandove studničky Snoža a Budiná (https://filhistory.wbl.sk/Murovane-pramene.html).

Záver, to bol síce dlhý, asfaltový zbeh z Kľačian na stanicu v Trnavej Hore, ale nuda nehrozila. Samotné Kľačany sú zaujímavá dedinka a pod nimi jeden výhľad za druhým – do Žiarskej kotliny a na protiľahlé Štiavnické vrchy. Pekné to bolo, len ešte keby telo poslúchalo :-)

Rišo Pouš