Po blate okolo Močiara

Symbolický názov pre akciu symbolizujúcu počasie na začiatku februára. Lebo uragán nad pásmom lesa a prílev teplého oceánskeho vzduchu od severozápadu, samozrejme s dažďom aj vo vyšších polohách, ma spoľahlivo zahnali zas raz viac na juh, do závetria. Do Štiavnických vrchov, kde o snehu už len spomienky kolujú. Čiapka aj vetrovka išli do batoha, len čo som v Hronskej Dúbrave z vlaku zliezol, a ešte že celý deň ozaj fúkalo, inak by som sa dobre uvaril. V pláne bol taký improvizačný okruh cez Kozelník, Rejchard, okolo dediny Močiar z troch strán a cez Demian nazad do Dúbravy. Behať sa to inak veľmi nedalo, cesty poriadne hrboľaté, navyše dosť toho bolo ukrytého pod lístím. Od začiatku som sa len modlil, aby neboli dlhé úseky rozmixované traktormi. Nakoniec bolo viac ľadu, zákerne ukrytého pod zdanlivo pevným povrchom. Aj preto ak sa nejaké blatko našlo, plytké bolo – hlbšie zem ešte zamrznutá. V lete by som tam nešiel, sú to zväčša síce lesné cesty, ale často pozarastané alebo fádne. Estetika krajiny tiež nič moc, ale na vyvenčenie dobré (GPX je hore, ak niekto chce). Nejakých 30 km z toho bolo nakoniec, ani nie beh, skôr rýchlejšia turistika:

Takže začiatok, smer Kozelník, popod Veľké Brdo (634 m). Len ako cez potok, a to dvakrát? No šťastena sa usmiala: na začiatku parádna kovová lavička, na konci exkluzívny lanový most, ako niekde v Alpách na ferate. Medzitým strmo hore aj strmo dole po kamenistých cestách, popod hrebeň príjemné behanie, aj cez jednu súčasť rezervácie Pralesy Slovenska (Brdo) – krásny, sutinový les s balvanmi obalenými machom – inak takých je tam všade plno, a vlastne to bola jediná zeleň na trase :-) Pod tým Brdom pod nohami zatiaľ sucho a zvážnice takmer nepoužité, tak super začiatok:

Začiatok stúpania od motorestu smerom na Rejchard (zelená značka): odparkované LKT a v potoku naťahané kmene neveštili nič dobré. Našťastie to bol len kúsok. Potom strmá, rozbitá cesta, pod vrcholom zarastajúce pasienky s krásnymi, starými, solitérnymi dubmi. Skoro ako Gavurky, len zanedbanejšie. Hore na temene krajšie, čistejšie lúky. Výhľady na východ ku Poľane a cez Pliešovskú kotlinu k Javoriu.

Nasledovali prevažne behateľné, ale nie veľmi zaujímavé zvážnice, len párkrát sa v diaľke vpravo ukázal Močiar, v strede veľkých lúk. Ale ten si nechám na leto na mtb, sú tam v okolí fajné cesty. Podklad pod nohami sa postupne vylepšoval, len zrazu odbočka do lesa a iba značky, žiadny chodník! Strmé stúpanie na Štálovo (836 m), zhora len obmedzený výhľad na východ (Poľana, Javorie...) a rovnako strmo dole.

V sedle Kráľov stôl napriek bomba názvu len križovatka zvážnic v lese, prepol som na modrú a začal som úsek v protismere trasy Štiavnického ultrapunku . Aj by som sa najedol cestou, takú hromadu mrkvy som minul :-) Chúďatká zvieratká majú ozaj teraz stav núdze, nenajedia sa v tých závejoch snehu, treba prikrmovať mohutne, že?

Potom na kuse cesty aj ozajstné záveje, ale z bukového lístia, niekde aj po kolená. Vietor zaniesol lístím celý výmoľ, ktorým značka vedie. To už je pre zmenu chodník – a ide paralelne s asfaltkou do Močiara. Cesta sa potom odpája doprava, do dediny, značka doľava, cez rampu a stále v klesaní, do doliny Istebného potoka. Nič extra, stále hospodárske lesy a nula výhľadov do krajiny. Sem sa oplatí prísť najviac vtedy, keď je jeseň najfarebnejšia.

Z modrej a z doliny som sa odpojil pod Demianom (615 m), aby som sa po kvalitnej, širokej ceste cez Dolné a Horné Klaniny napojil na moju cieľovú zelenú. Joj fajná šotolinka pod kolesá by to bola! A ako som sa napojil, za chrbtom Suť (718 m) a o kúsok vpredu rozľahlé lúky severne od Močiara. Z nich som už dedinu nevidel – je za horizontom. Zároveň som sa už znovu pohyboval v protismere – tentokrát jedného predvlaňajšieho výletu týmito končinami ( TU ).

Takže som už vedel, že vlak stíham, to bol základ :-) Je to tam najskôr z lúky na lúku, lesíkmi. Jeden úsek cesty, ktorý bol predvlani totálne roztraktorovaný, teraz našťastie ok, lebo primrznutý. Výhľady sa začínali otvárať už aj na Pohronie, špicatá Suť trčala v panorámach poriadne, najmä pri pohľadoch z poslednej lúky, pred definitívnym vstupom do lesov:

Pod ďalší Demian (sranda, že sú tu dva tak blízko seba) vedie príjemný traverzový chodník. V sedle pod vrcholom machovozelená skalka a pod ňou smerovník v bukovej húštine. Hore som nešiel, fotky odtiaľ sú TU – radšej som pošetril čas a cestu do civilizácie som si trošku predĺžil odbočkou na náučný chodník. Ten je inak otabuľovaný a ošípkovaný poctivo, len tá jedna moja odbočka nie je. Tak som sa trochu vrátil, a o chvíľu som už z lúk nad Breznicou pozeral priamo na začiatok výletu – masív Brda naproti cez dolinu Jasenice:

Oplatilo sa, je to krajší zostup ako lesom priamo po zelenej. Potom už len strmo dole a popri cintoríne do Hronskej Breznice. Aj medveďa som na konci obehol, ako strážil vstup do dediny. Ale asi už dosť dlho stráži, čo je taký zdrevenený :-)

Rišo Pouš