Kláštor pod Znievom a Zniev nad Kláštorom

Kláštor pod Znievom je jedna z najstarších turčianskych dedín, aspoň podľa prvej zmienky – spomína sa už v známej Zoborskej listine z r. 1113. Meno má podľa kláštora premonštrátov, ktorý tu fungoval od polovice 13. storočia a prívlastok má podľa najsevernejšieho výbežku pohoria Žiar. Kláštor bol centrom vzdelanosti a aj preto mala kedysi táto dedina mestské práva, preto odtiaľto vychádzali do sveta prví olejkári a šafraníci, preto tu bolo založené jedno z prvých slovenských gymnázií.

Vrch Zniev zas nesie ruiny rovnomenného hradu, druhého najvyššie položeného na Slovensku. Ten bol v čase svojej najväčšej slávy známy pod menom Turiec a dal svoje meno celému regiónu. V polovici 13. storočia bol dokonca sídlom kráľa, ale strážil aj cesty z hornej Nitry do Turca.
Je tu teda dosť zaujímavostí pokope na jednom mieste – a všetky tu zanechali svoje stopy, ktoré sa oplatí vystopovať. Viac sa dá nájsť na stránke www.obecklastor.sk , alebo v pamätnej izbe obce, ktorá je prístupná po dohovore na obecnom úrade.

Najlepšie je začať v centre dediny a pozerať sa po nových smerovkách, ktoré neomylne navádzajú na jednotlivé ciele. Prechádzka na hrad je asi na 3 hodinky hore aj dolu, nie veľmi náročná, až na pár strmších úsekov. Odbočka z centra je na hornom konci, pri kostole. Chodník vedie takmer celý lesom, výhľady sú až z hradu – jedna vyhliadka na dedinu je na jeho spodnom konci, o čosi lepšia pri vrcholovej knihe a tá najlepšia (takmer kruhová) úplne hore na kopci, kde voľakedy stál „starý hrad“.

Komu by prechádzka systémom hore - dolu nestačila, môže z vrcholu Znieva pokračovať po relatívne novom náučnom chodníku (od r. 2002), ktorý „majú na svedomí“ poľovníci. Stačí len zliezť z hradnej skaly po drevenom rebríku. Chodník nie je veľmi využívaný, preto sa miestami stráca, ale zeleno-biele značky sú dobre rozmiestnené a vedú spoľahlivo. Až po zostupe do doliny je nutné miestami špekulovať, lebo zopár značiek asi padlo za obeť rozširovaniu zvážnic.

Chodník má 8 km, prevýšenie skoro 500 m a ponúka dve zaujímavé zastávky – vyhliadku na Ondrašovskej skale (odbočkou zo zvážnice) a ochutnávku minerálnych prameňov. Končí síce v Polerieke, ale je jednoduché pustiť sa pod lesom na opačnú stranu a popri rybníku Vädžer sa vrátiť nazad do Kláštora. Práve tento posledný úsek po zvlnených lúkach podhoria je najkrajší na pohľady. Prechádzka sa takto dá zokruhovať a natiahnuť aj na 6 – 7 hodín.

Rišo Pouš