Hrebeňovka Žiaru - severná časť

Oproti južnej časti pohoria je medzi Závozmi a Vyšehradom pestrejšia krajina, viac výhľadov, menej rozryté cesty, celkovo fajnovejšia prechádzka. Spoločná obom častiam je malá výška a poloha v „závetrí“ Malej Fatry, teda nesporné výhody pri psom počasí vo vyšších kopcoch. Takže kým počas druhého aprílového víkendu severný víchor lámal stromy v Tatrách, Fatrách, ale aj Kremnických vrchách, tu len občas podulo, akurát aby nebolo v stúpaniach priteplo.

Žiar síce na severe vrcholí Znievom, ale červená hrebeňovka vedie z juhu (od Vyšehradu) len po Závozy. Tam zatáča na severovýchod do severného Vríčanského a ďalej do Fačkovského sedla. Pretože som sa na ňu chcel napojiť zo severu (z Vrícka) a po asfalte do Vríčanského sedla to nie je bohviečo, využil som už pár krát vyskúšanú skratku z dediny. Je opísaná v článku "Kľak malofatranský a okruh okolo Vrícka", akurát že z kríža na hrebeni je už len torzo. Od napojenia na červenú je to do Vríčanského sedla slabá polhodinka širokým chodníkom popod borovice a buky, na poslednom úseku po zvážnici. Na nej pozor až do konca tejto túry – besnoty na motorkách sú tu skoro stále. Ďalší úsek cez vrchol Závozov síce zvyknú obchádzať po zvážnici, lebo je miestami dosť strmý (najviac hneď zo sedla), úzky a so stromami krížom cez cestu, ale kto pozná obchádzku, aj na bajku by cez vrchol hravo prešiel. Návod radšej nedávam. Na mape je síce na Závozoch (918m) nakreslená vyhliadka, ale nič z toho, všade stromy. Zato pod vrcholovou plošinkou veľká lúka a posed, kde by sa v núdzi dvaja ľudia na noc potlačili a ani by na podlahe nemuseli spať. Smerom dolu je to len na skok na zaujímavú „päťcípu“ lúčnu križovatku. Oplatí sa ale pod kopcom odbočiť zo značky doľava a urobiť si malú zachádzku cez velikánsku lúku nad Brieštím – z jej horného okraja je pekný výhľad do Turca, aj keď trochu zavadzia zalesnený kopček Repeš.

Nasledujúci úsek pripomína skôr prechádzku parkom ako lesom. Hrebeň je na týchto miestach plochý, preto tu mali domorodci pasienky a lúky a na každom kroku sú hŕby vyzbieraných kameňov. Pri zostupe spod Gaštana je jediná možnosť dotankovať. Napájadlo pre dobytok síce veľkú dôveru nevzbudzuje, ale z rúry tečie výborná voda. Je tu pár odbočiek doľava dolu do Hadvigy, paradoxne ale od smerovníka s názvom osady žiadna. Po poslednej odbočke vyskočí spoza horizontu prvá z rozľahlých horských lúk, po okraji ktorých značka vedie až pod Vyšehrad. Všetky vyzerajú ako ihriská, s trávou poctivo kosenou a pasenou.

Vyšehradské sedlo ponúka ďaleké výhľady, lebo je to jeden obrovský pasienok, v strede preťatý cestou z Turca na Hornú Nitru. Na jej najvyššom bode je vysielač - slúži ako orientačný bod, ku ktorému sa treba cez lúky dostať. Je tu aj smerovník a odtiaľto začína stúpanie na Vyšehrad. Najprv okolo starých maštalí, na okraj lesa k ďalšiemu smerovníku a infotabuli, v záverečnej časti strmou cestou v lese až na vrcholovú plošinu. Výhľad z jej hornej časti je dnešnou čerešničkou na torte. Potom už len schádzam strmými serpentínkami na juh a na poslednej lúke si vychutnávam spätný pohľad na bývalý hradný kopec. Po ponorení do lesa je to už známa krutá realita južnej časti pohoria – rozrytá zvážnica, odpadky po drevorubačoch, holoruby. Odporúčam z Vyšehradu do Jasenova zísť radšej po zelenej, cez lúky. Ja som ale chcel skončiť tam, kde som vlani začínal južnú časť, takže po modrej. V sedle Žiare okrem toho, že smerovník je vyvalený a opretý o strom, je na ňom akýsi divný čas – do Jasenova hodinu? Jasný nezmysel a nielen preto že o pol hodinu mi ide autobus :-) O 25 minút som dolu na zastávke a bez náhlenia. Tu zas hovorí tabuľka o 50 minútach smerom hore do sedla, sranda nie? Aj cesta dolu ma prekvapila – vlani príjemná, teraz akoby na nej robili súťaž v hlbokej orbe. Človek žasne, čo dokáže narobiť ťažká technika v lese :-(

Rišo Pouš