Orlické hory: Jiráskova cesta

Orlické hory boli pôvodne hlavným cieľom našej výpravy do česko-poľského pohraničia. Vyhradili sme si na ne posledného 1,5 dňa pred cestou domov. Po predchádzajúcich dňoch, kedy sme sa zabávali v skalných mestách, nás čaká diametrálne odlišná krajina. Prechod Orlických hôr je typickou hrebeňovkou s minimálnymi prevýšeniami. Vedie ňou Jiráskova cesta, už takmer 100 rokov celá vyznačená na červeno.

Začíname v Olešnici v Orlických horách, kde nás vypľúva prvý ranný autobus idúci od Náchodu. Hodláme si tu doplniť zásoby potravín, ale nepochodíme. Jediný obchod je zrušený, potraviny im sem vozia dvakrát týždenne a predávajú priamo z voza. Krčmy sú ešte zatvorené. Budeme si musieť vystačiť so zvyškami z batohov. A tak pomaly stúpame najprv dedinou, potom lúkami a nakoniec pekným smrekovým lesom hore. Klasický turistický chodník však definitívne končí pri rázcestníku Vrchmezí. Odtiaľto vedie krátka odbočka k vrcholu Vrchmezí alebo tiež Orlice (1084 m), ale miesto je bez výhľadov, ukryté v kosodrevine.



Ďalej hrebeňom je to ako po diaľnici – široká, rovná, spevnená cesta, občas zákruta, občas mierne stúpanie alebo klesanie. Každopádne vhodné omnoho viac na bike alebo v zime na bežky než na poctivé peškovanie. Koniec cesty, strácajúci sa až kdesi v diaľke na horizonte, pôsobí na nás čisto depresívne. Sme rady, keď dorazíme k Masarykovej chate na Šerlichu (1019 m). Dopĺňame zásoby jedla a vody, pokocháme sa zakalenými výhľadmi do doliny a pokračujeme ďalej.



Naša turistická duša dostáva ďalšiu ranu - spevnená cesta sa mení na asfaltku. Utŕžime hodne ľútostivých pohľadov od okoloidúcich cyklistov. Snažíme sa mať to čo najskôr za sebou. Pri zrube Horskej služby si dáme ďalšiu povinnú zachádzku, tentokrát na najvyšší vrch Orlických hôr Velkú Deštnú (1115 m). Podľa nejakých starších zdrojov by tu mala byť malá drevená rozhľadňa, my tu však okrem smerovníka nenachádzame nič. Len malú lúčku obkolesenú kosodrevinou a zakrpateným lesom - dosť nízkym na to, aby nevrhal tieň, zato dosť vysokým, aby zakryl akýkoľvek možný výhľad.

Asfaltové trápenie končí v sedle Pod Homolí. Tu sa konečne chodník odpája a vedie osviežujúcim stúpaním na Tetřevec (1043 m) a ku Kunštátskej kaplnke. Romantická baroková stavba s kruhovým pôdorysom leží priamo na turistickom chodníku. Dávame si dlhšiu pauzu, až kým nás vzdialené hrmenie nepostaví opäť na nohy. V sedle Pěticestí sa znova napájame na nekonečnú cestu. Pokračovať po nej začína byť strašne otupné. Podlomená morálka a neisté počasie dáva turistickej vôli na frak. V sedle Mezivrší chýba málo, aby sme to stočili najkratšou cestou do osady Říčky. Už len vidina jedinej rozhľadne na celej trase nás nepustí do doliny.



A tak sa vlečieme ďalej. Spestrením monotónneho postupu sú betónové vojenské bunkre spred druhej svetovej vojny, ktorých sú v tunajších lesoch roztrúsené stovky. Menšie, väčšie, schované aj priamo pri ceste, rozpadnuté aj zrekonštruované. Akosi nevysvetliteľne ma tieto stavby priťahujú, skúšam, ktorá ma pustí dovnútra. Len náhodou pri tom natrafím na jeden zašitý bunker, z ktorého stúpa dym (tvrz Mlází) Zhovorčivý pán nás pozýva dovnútra, kde je umiestnená expozícia vojenských predmetov, vysvetľuje, ako čo fungovalo, trpezlivo prevedie všetkými miestnosťami a poschodiami. Je to zvláštny pocit predstaviť si, aké by to bolo stráviť tu niekoľko týždňov. Dohadujem tu aspoň núdzový nocľah, ak by prišla tá búrka, čo sa už hodnú chvíľu točí okolo. Ostatné baby tým nie sú také nadšené ako ja, vedomie nocľahu pod zemou a tonami betónu by im vraj nedalo spať.



Posledných niekoľko stoviek metrov k Anenskému vrchu (991 m) už prejdeme rýchlo. Cestou míňame aj omnoho väčší a známejší bunker Průsek, ale už nezastavujeme. Na Anenskom vrchu stojí veľká, 17 metrov vysoká rozhľadňa, ktorá nám konečne umožní aj nejaké výhľady do okolia. Sme tu akurát včas, aby sme stihli farebný západ slnka. Potom už len presondovať okolie a nájsť vhodný bivak ešte pred zotmením. V tesnej blízkosti rozhľadne sú ďalšie dva bunkre, akurát je v nich mokro a kopa odpadkov. Nakoniec si líhame len tak pod smrečka a tajne dúfame, že do rána už nezaprší...



A veru zapršalo. Ale len decentne, aby nám mejkap nezmylo :o) Ráno balíme vercajg a velíme na ústup - orlických „diaľnic“ stačilo! Opúšťame Jiráskovu cestu a zelenou zostupujeme do doliny. Prvým náznakom civilizácie sú vypipľané víkendové chalúpky na rozľahlých lúkach v lokalite Plachta. Každým ďalším kilometrom už civilizáciu cítiť viac a viac a krátko pred obedom už popíjame kávičku v Rokytnici v Orlických horách. Do odchodu autobusu máme času dosť. Aj na spáchanie hygieny po pár dňoch, aj na sušenie vecí a povaľovanie sa v tráve pred potravinami, okoloidúcim pre pobavenie. Ako raz trefne poznamenal kamarát - taký pojazdný cirkus. Ten náš však práve skončil.

Jaraba