Park narodowy gór stołowych: Szczeliniec a Blędne skały

Po jednom dni strávenom poznávaním klenotov Broumovska sme sa plynulo cez hranicu prehupli do Poľska. Nachádza sa tam mne dovtedy úplne neznámy Národný park stolových hôr. Mapa sľubuje obrovské možnosti turistického a cyklistického vyžitia a atrakcií vhodných aj pre celé rodiny s deťmi. Keď si k tomu pripočítame, že je to v Poľsku a je predĺžený víkend, vyjde nám z toho celkom slušná pasca na turistov. Motať by sa tu dalo do omrzenia, ale nakoľko sa potrebujeme k večeru presunúť naspäť do Čiech, vyberieme si len Crème de la Crème z tunajšej ponuky: Szczeliniec wielki a Blędne skały.

Osada Pasterka ešte tuho spí, keď ju opúšťame. Priamo pred nami sa magicky týči stolová hora Szczeliniec so svojimi strmými skalnými útesmi a romantickou chatou postavenou na ich hrane. Vychutnávame si rannú sviežosť a ticho ľudoprázdnych lesov. Chodník sa pomaly pristrmuje a pomedzi roztrúsené skaly a rednúci les nás dovedie k vstupu do skalného mesta. Tu sa napája aj výstupová trasa z druhej strany, z Karłówa. Skalné mesto sa okolo nás utešene rozrastá a upravený chodník nás cez Ucho ihly vypľuje rovno pri Schronisku na Szczelincu. Ospalé ráno vytiahlo len pár ranostajov z chaty, inak je ešte všetko zatvorené. Z okolitých vyhliadok je však impozantný výhľad do hĺbky aj do diaľky.



Od chaty pokračuje najkrajšou časťou Szczelinca jednosmerný chodník, ktorý je spoplatnený sumou 10zł/os. Skoro zrána však v búdke pri vstupe ešte nikto nie je. Trasa hneď na začiatku stúpa k najvyššiemu bodu Szczelinca, Dedovmu kreslu. Skalné útvary roztrúsené všade naokolo majú svoje trefné pomenovania, väčšinou „zverského“ charakteru, cestou obdivujeme ťavu, opicu, kvočku, mamuta, či konskú hlavu. Na konkrétne útvary upozorňujú tabuľky priamo na chodníku. Medzi jednotlivými stanovišťami sa chodník hadí množstvom schodov, lavičiek, úzkych chodieb a tunelov. Na mnohých miestach s našimi veľkými batohmi máme problém preliezť, musíme ich skladať z pliec a pracne pretláčať skalnými štrbinami. Ale je to zábava :o) Snáď najkrajšia časť skalného mesta je zároveň aj jeho najnižšou a najužšou a nesie názov Pekielko. V úzkych chodbách, kam slnečné lúče nemajú šancu preniknúť, je aj napriek májovým horúčavám dobrého pol metra snehu a ľadu. Odtiaľ sa už dá stúpať len hore, najprv do Neba a potom k veľkým skalným vyhliadkam nad Karłówom, ktoré uzatvárajú jednosmerný chodník naprieč Szczelincom. V hĺbke pod nami už ožíva turistický ruch, tak mu vykročíme v ústrety.



V Karłówe dostávame prvú pomyselnú civilizačnú facku v podobe miliónov ľudí a desiatok stánkov s občerstvením a suvenírmi. Také malé Štrbské Pleso... Začíname byť vďačné za skorý ranný budíček a možnosť absolvovať Szczeliniec bez nutnosti použitia ostrých lakťov. Aspoň na chvíľu však pristaneme na ich hru na lapanie turistov a ideme si obzrieť miestny Park dinozaurów. Drevené, sadrové a laminátové prehistorické obludy v životnej veľkosti vyzerajú na obrázkoch pekne, v skutočnosti však už na nich badať zub času. Ale z tých 8zł/os. asi na opravy nezostane. Z Karłówa vyrážame priamou čiarou asfaltom pod masív Skalniaku. Stromy okolo cesty sú všetky pomaľované obrovskými červeno-bielymi značkami. Ich význam som dodnes nepochopila, ale napriek zjavným indíciám to asi nebude dielo premotivovaného značkára fičiaceho na amfetamíne :o) Skalniak tvorí plochý, prevažne zarastený hrebeň. Chodník pomedzi nízke brezy je vystlaný pieskom, dalo by aj naboso.



Ako sa blížime k oblasti Blędných skál, dýchne na nás opäť závan komercie. Pod nohami pribudne betónu, povedľa železného zábradlia a zákazových tabuliek a všade naokolo ľudí. Pri vstupe do uzavretého skalného mesta Blędne skały sa tvoria nefalšované zápchy. Odovzdávame výpalné 10zł/os. a ruksaky na bráne a zaradíme sa do nekonečného hadíka. Spolu s davom sa pomaly presúvame bludiskom úzkych uličiek a bizarných skalných útvarov. Dav nám nedá vydýchnuť, neustále nás postrkuje zozadu a zavadzia vpredu. Vybočiť mimo chodníka sa nedá, čakať na zázrak nemá zmysel. Napriek tomu, ako je tu krásne, cítim sa zneužitá civilizáciou. Dáme si povinnú fotku pri Kuracej nohe, ktorá je tunajším symbolom a necháme sa odtlačiť k východu. 45 minút tohto masochizmu zanecháva v nás trpkú pachuť.



Okľukou sa vraciame k vstupu po batohy a ďalšie kroky nasmerujeme k hranici cez poľské mestečko Kudowa-Zdrój. Chodník lesom je už ľudoprázdny, možno aj preto, že je označený ako nepriechodný z dôvodu ťažby. Risk sa nám tentokrát vypláca, po ťažbe nikde ani náznak. V nenápadnej krčme v Jakubowiciach si doprajeme jedno chladené a cez kopec sa prehupneme v ústrety civilizácii. Kudowa-Zdrój je neveľké prítulné turistické mestečko, kde si každý nájde ten svoj spôsob vyžitia. My si za posledné poľské šušne doprajeme poriadny neskorý obed.



Po občerstvovačke nás čaká už len posledný úsek cez Brzozovie a PL-CZ hranicu do Dobrošova. Celé okolie hranice dýcha vojenskou minulosťou, na tunajších lúkach a lesoch je roztrúsených mnoho betónových bunkrov ako pamiatka na 2. svetovú vojnu. Pevnosť Dobrošov je prístupná aj verejnosti, ale to by sme tu museli byť v inú dennú dobu ako za súmraku. A tak len povrchne obzrieme exteriéry, z rozľahlých lúk sa pokocháme výhľadom na Náchod a namierime si to priamo k Jiráskovej chate, ktorá sa vyníma na horizonte. Na počudovanie aj tá je zavretá. Rozložíme teda bivak v neďalekom lesíku a pri splne mesiaca a Tatranskom čaji nasávame pokojnú atmosféru. Na ďalší deň nás čaká hrebeň Orlických hôr...

Text: Jaraba
Foto: Jaraba + Evka