Sivofarebný okruh okolo Oščadnice

Neviem prečo mám furt smolu, že keď sa vyberiem na Kysuce, je sivo a blatnato. Aj teraz: jesenné inverzie sa už pár dní nejako ťažko (ak vôbec) rozpúšťajú, ale dúfam, že to aspoň sčasti vynahradí strakatá a farebná krajina miestnych cholvarkov. Tajne tiež dúfam, že keď fúka taký teplý z juhu, tam na sever že Fatry tie mraky nepustia. Ale to je aj tak jedno - aj keď totálne sivo bude, aspoň poskúšam, či už telo po minulotýždňovej banskoštiavnickej rozbíjačke funguje, a zvlášť som zvedavý na skoro nefunkčnú pravú nohu. To je tak, keď sa bez tréningu hrabem, kam nemám. Takže ak nepobehám, aspoň pochodím. V pláne mám také neuzavreté koliečko ponad dolinu, v ktorej leží Oščadnica: z Čadce hore cez Javorské (860 m) a osadu Švancarovci, hore na hranicu na Kykulu (1087 m) a z nej na Veľkú Raču, záver potom už len po modrej dole na vlak do Oščadnice (Aj tak bolo, Apexy namerali skoro 38 kilákov a 1800 výškometrov): 

Takže nepríjemný úvod v Čadci zo stanice popri hučiacej hlavnej, cez supermarketové parkoviská a popod diaľnicu, ale potom už strmo po chodníčku pomedzi posledné domy, cez rampu so zákazom vstupu (že súkromný pozemok) a klasické tunajšie chotárne cesty. Pod nohami zväčša sucho, ale zhora miestami fajne moknem, ako južák sfukuje zo stromov nakondenzovanú vlhkosť. Orientácia je tu vcelku fajn, len zo dve križovatky sú cestou, kde just značky niet. Hmla zatiaľ dobre maskuje tunajšie dorafané lesy. Cez Javorské v totálnom mlieku, ale potom, po prudkom zbehu na lúky okolo osady Rovne, už sa slnko prebíja cez hmlu a krajina farebnie. Aj keď viac farieb mám pod nohami ako nad hlavou:

Potom, až na hranicu, sa to často strieda: lúky s lesmi, hmly s výhľadmi. Pod nohami klasika – po lúkach mäkko, po tráve, v lese traktormi namiešané blato a časté obchádzanie kaluží. Aj s cyklotrasou sa stretám, ale na bajku sem treba prísť ozaj až po dlhšej perióde sucha, miestna geológia tú vodu drží na povrchu dlho. Za Švancarovcami dlho a často aj strmo lesom, na konci v šušťavom bukovom lístí. Lesný chodník ma vypľúva priamo na vrchole Kykule.

Vbieham do širšieho hraničného prieseku. Už je slnečno, aj Rača sa často objavuje vpredu, je to hore-dole také príjemné pobehovanie po suchom podklade. A stretám prvých dnešných turistov, samozrejme znie iba poľština. Okolo plnofarebný les, len potom, pred Úplazom, ako keby sa na oboch stranách hranice dohodli – megarúbanisko.

Ide sa mi fajn, aj si hovorím, ako v pohode hneď prvý vlak stíham, ale presne pod nástupom do finálneho stupáku na Raču ma doslova a vo chvíli „vypína“. Aj pokazenú nohu už dlho a poriadne cítim, tak využívam na koniec októbra extrémne teplo a na pár minút sa hádžem do lístia. Cucám „životabudič“, okoloidúcich Poliakov zdravím len mávnutím a je mi jasné, že odteraz to bude len kochačka a vychutnávačka a obzeračka – a spomaľovačka, čo nohy dovolia. Nohy sú mŕtve, ale zato tie staré Feliny sú nesmrteľné. Síce podrážky už dávno vybité, ale na takéto neponáhľacie pobehy ich beriem vždy:

Tak po spamätaní sa z hlaďáku (či čo to bolo) pomaly stúpam popod elektrické vedenie smerom ku „Schronisku PTTK na Wielkiej Raczy“. Tam davy, ale aj exkluzívny výhľad na juh, ktorému dominujú aj v protisvetle nezameniteľné siluety „dvojičiek“ Stohu a Rozsutca. Pomotám sa chvíľu aj po vrcholovej plošinke, vychutnávajúc okrem (konečne raz) rozhľadov aj pocit, že o týždeň na Stovke Považím to asi bude poriadna sranda, v takomto stave tela. Do ďalšieho vlaku tak akurát času na pohodový zostup.

Pomaly cupkám dole po šutroch, nižšie pohodlnejšie po hline. Je akurát popoludní, smerom hore sa hrnú davy lanovkových turistov. Tuším som aj Džonyho Ceporského zahliadol: v rifliach, bielych adidaskách, slnečných okuliaroch a s kľúčom od audiny v ruke :-) Neobchádzam miestnu malú, ale geologicky veľkú atrakciu – pseudojaskyňu, aké sú v týchto horninách veľmi zriedkavé. A potom už lanovky a na ich spodnom konci veľká kofola a štrúdľa, aj s výhľadom ako bonusom. Je tu poriadne živo. Teplo na tričko, detiská pištia, psiská po sebe brechajú a ich majitelia brechajú po nich.

Najmä tá čapovaná pomohla, nohy sú už veselšie, tak je čas na finále. Úvod zostupu nie je vizuálne ktovieaký, lebo znovu rúbanisko, ale postupne pribúda farieb, ako klesám mladým lesom. Slnko už svieti viac zboku, o to lepšie to je. Ešte posledný pohľad dozadu na Veľkú Raču a o kus nižšie, na Surovine, kde začínajú lúky, paráda: nová rozhľadňa. Super výhľad najmä v smere na Čadcu, lebo slnko nezavadzia.

Na záver musím ale znovu trochu „kopnúť do vrtule“, lebo som sa cestou z Rače toľko zabával výhľadmi, až mi čas dochádza. Ale nevadí, kofola poháňa, pod nohami golfovo pokosená tráva a ovčie bobky. Ovečky – kosačky počujem zďaleka a potom ich aj vidím pracovať, no romantika. Len zdola sa stále viac pripomína hukot civilizácie. Hlavná kysucká cesta je ale takto v sobotu popoludní celkom pokojná, tak ani moc nečakám na prechode a pred posedením na schodoch staničky  už len poobzerám ďalšiu novú miestnu atrakciu – drevenú sochu na kovovej plošine vyhliadky, vysunutej priamo nad tok Kysuce. Nooo, zaujímavý nápad je to, len nebyť toho „industriálneho“ prostredia cestou k nemu. Ale fajne bolo, konečne raz aj farebne. Ani moc nevadí, že telo neposlúchalo.

Rišo Pouš