Slnovratový výbeh v ústrety východu slnka – symbolická oslava a pripomienka Života

No jednoducho mi to nedalo. Preto názov trošku dlhší, lebo možno symbolicky trošku na zamyslenie. Aj to treba niekedy – zabrzdiť, možno sa až zastaviť, porozmýšľať. Nad smerom a rýchlosťou nášho pohybu vpred. Možno sa aj ohliadnuť, či to „vpred“ je ozajstné a či má zmysel. Veľa z nás to nerobí, niektorí len symbolicky, viacerých k tomu donútia až nečakané okolnosti, lebo všeobecne sa hovorí, že doba je rýchla, každý niekam uteká, nie je čas a tak...

A tu sa práve zbehli dokopy dve udalosti, ktoré sa stali takmer naraz a ktoré ma akosi prirodzene doviedli k tomuto výbehu a textu. Možno zvláštna kombinácia, poviete si, keď / ak dočítate, ale jednoducho - nedalo mi to... Nejako sa mi tie udalosti symbolicky spojili. Neviem, či som to dobre vyjadril, ale kto chce, pochopí. A prečo tie veľké, priam personifikujúce písmená v slovách naoko bežných? Tu je vysvetlenie v textoch od Arneho Naessa, Erazima Koháka, Hany Librovej, alebo trebárs od Jamesa Lovelocka. Prípadne možno budú stačiť príspevky na FB od Michala Wiezika, Mikuláša Hubu, Erika Baláža, Karola Kaliského, Ondreja Kameniara... Kto chce, prečíta si.

Osláviť Život: tou prvou udalosťou je každoročný letný slnovrat. Vždy som mal rád tieto prirodzené sviatky, alebo skôr symbolické okamžiky, ktoré nám pripomínajú cykly prírody. Na rozdiel od úplne odlišného, takmer "lineárneho" spôsobu života a spotreby, ktorými ničíme tento svet. Vždy som si hovoril, že keď raz začneme klásť väčší dôraz na oslavu týchto prirodzených sviatkov a menší na oslavu tých „prikázaných“, bude to signál, že smerujeme k lepšiemu pochopeniu sveta okolo nás a možno až k Sebarealizácii, nie len k sebarealizácii (to je napríklad ten A. Naess). A kde je vhodnejšie osláviť príchod najdlhšieho dňa v roku, ako v prírode a na najvyššom kopci v okolí - aby bol ten deň symbolicky ešte dlhší? A ako inak ako pohybom? Lebo život je pohyb. A tak symbolicky poďakovať Prírode, že sa k nám (zatiaľ) správa ako milujúca matka k deťom, aj keď dosť neposlušným. Lebo ona tu bude v nejakej podobe vždy aj bez nás, my bez jej podpory nie.

Vzdať hold užitočnému Životu: tou druhou udalosťou je veľmi nečakaný (a predčasný) odchod vzácneho človeka, ktorý ozaj žil svoj Život tak, že si to veľké písmeno na začiatku zaslúži. A preto tu bude chýbať. Rudo Pado odišiel takmer presne na deň tohoročného slnovratu. Aj v tom je možno symbolika, lebo ochrane Prírody (Života) venoval takmer celý svoj život, veľa síl, možno aj zdravie. Niekto len prežíva a odovzdane prijíma, čo mu život pripraví, on žil aktívne, naplno, išiel výzvam v ústrety. Pri tých nemnohých rozhovoroch s ním som sa vždy trochu hanbil, že sa nedokážem tak naplno ako on odovzdať veciam, na ktorých dnes najviac záleží. Jeho zápal pre ideály bol nákazlivý. Bol to človek, ktorého stretnete a už naňho nezabudnete. Na tú tichú silu a vytrvalosť, s ktorou riešil svoje výzvy. Tak ako inak si pripomenúť jeho odkaz, ako behom, ktorý miloval, a v prírode, ktorú miloval ešte viac ako ten beh – alebo možno rovnako intenzívne, len iným spôsobom.

Takže preto symbolický, slnovratový, skorý ranný výbeh. Do prírody, na kopec, v ústrety východu slnka: pripomenúť si pohybom život, ktorý prichádza so slnkom, aj pripomenúť si vzácneho človeka, ktorý nám ukazoval tie pravé hodnoty života. Len toľko som chcel.

Rišo Pouš