Sučianska skala v predjarnej nálade

Neveľké vápencové bralko na južnom okraji intravilánu Sučian (tých turčianskych) je všeobecne známe najmä historikom a archeológom, lebo zdokumentovaná kontinuita osídlenia tu siaha o hoooodne ďalej ako len do roku 1264, čo je rok prvej zmienky o obci. Svoje hradisko aj sídlisko tu mali ľudia lužickej kultúry už pred 3200 rokmi (v mladšej dobe bronzovej) a ktovie kto tu býval pred nimi. Na sídelnú tradíciu plynulo nadviazal ľud púchovskej kultúry (lužická kultúra krížená s Keltami), ktorý sa už dožil aj príchodu Slovanov. Našli sa tu napríklad rímske mince, Sučany ležali na dôležitej obchodnej ceste na sever. Platilo to aj v dobe Veľkej Moravy a Uhorska, o čom svedčí ich vzťah k ponitrianskym Sučanom cez známy Vyšehrad (minimálne prostredníctvom rovnakých názvov dedín, ktorých je na oboch stranách Vyšehradu oveľa viac).

Dnes ja Skala známa najmä lezcom – je tu zo dvadsať krátkych, ale výživných zaistených ciest od 3+ asi do 8, symetricky rozdelených medzi „prednú“ a „zadnú“ stenu. Asi sa tu dá v nízkych previsoch a jaskynkách aj poboudrovať, že? Južná expozícia a kompaktná skala zaručujú, že ak aj ešte včera sa tu celý deň preháňali aprílové snehové fujavice, dnes už sa dá v krátkom a za sucha. A aj poopaľovať. Je tu aj „keška“ – ale podľa popisu skôr pre lezcov. Múdrosti o Skale aj fotky ciest som nakradol z TEJTO jej stránky:

No a najznámejšia je Skala samozrejme ako miestne piknikovisko – hore je rozľahlá, trávnatá plošina, v lete pekne v tieni, prístup jednoduchý po viacerých chodníkoch. Výhľady príjemné na dedinu aj na širšie okolie korunované Malou Fatrou. Na juh je naopak výhľad na oblé kopčeky predhoria Veľkej Fatry, spomedzi ktorých (v smere od Turčianskej Štiavničky a vzdialenejšieho Sklabinského hradu) sem kedysi asi prichádzala tá dôležitá obchodná cesta. Viedla možno priamo pomedzi Skalu a jej menší náprotivok, odrezaný potokom.

Z toho kopčeka naproti je na Skalu najlepší výhľad, len keby tá „elektrika“ tak nezavadzala. Ale to si človek ešte zvykne, čo už. Horšie je zvyknúť si na tú ľudskú vypatlanosť, ktorá po sebe zanecháva farebné plastové, sklenené, hliníkové a iné stopy všade naokolo a hlavne poriadne nahusto. Viditeľné najmä takto v predjarí, keď je ešte krovie holé. Miestni sú poriadne prasce. Ako takmer všade, škoda... Neskutočne to kazí dojem z pekného miesta. Aby som ale nekončil tak negatívne - cesty pomedzi tie kopčeky smerom na juh sú samozrejme dobré aj na dlhšiu (a veľmi príjemnú prechádzku) do strakatej krajiny lúk a remízok pod kopcom Bôrová (690 m), kde to akurát teraz naplno ožíva. Odporúčam!

Rišo Pouš