Turistika

Mali sme ju tu na Vetromagu už párkrát – odkazy sú dole. Ale vždy v kombinácii, alebo len ako nástupnú dolinu k vyšším cieľom. Teraz bude za hviezdu sama - a právom. Spolu so susednou, známejšou (a vyasfaltovanou, takže navštevovanejšou) Gaderskou je to jedna z najkrajších veľkofatranských dolín. Najmä kvôli niekoľkým užším, kaňonovitým úsekom so skalnými stenami na dne a mnohým skalným bralám, stenám a vežiam, dvíhajúcim sa nad koruny stromov na svahoch. Aj jedno skalné okno vidieť priamo z cesty. Ešte jeden rozdiel je tu oproti Gaderskej,

Máš návštevu, tá chce ísť von a von je hnusne. No, polohnusne, ešte sa dá ísť. Ale fučí hnusný od severozápadu, jemne mrholí a okolo obeda má začať snežiť. Tak sa treba zašiť na svahy, otočené na východ. A pretože sme v kotline, dá sa aj to. A že v Turčianskej, bude aj vyhliadka z toho závetria. Čiže vyrážame z Kláštora pod Znievom - len kúsok po zelenej smerom na hrad, ale stočíme to doľava na lesné cesty po úbočiach, po ktorých som sa nedávno ešte motal na bajku ( TU ). Po nich dôjdeme pohodlne, aj keď možno trochu monotónne lesmi, na

Dažďový studený front poriadne očesal listy zo stromov, jeho zvyšky clonia slnko a poriadne tlmia jesenné farby, ale zase Podpoľanie je strakato pestré celý rok - a malo sa ku obedu vyčasovať, až do skorojasna. Takže hop do vlaku a išlo sa – doma v Turci ešte mrholenie, okolo Zvolena už suché cesty a nad Ostrôžkami už sa nad hlavou aj modrá nesmelo ukazovala. Podpoľanie (v zmysle tej klasickej lesno-lúčnej krajiny s rozhádzanými samotami) je priestorovo široký pojem, takže sa sem ráta aj táto prechádzka najzápadnejšími výbežkami Stolických a Vepo

„Pred ôsmou pred domom! Ide sa na západ slnka na Temešskú skalu, predtým sa ešte pomotáme po Rokoši.“ Takému rozkazu sa nedalo odolať, lebo dostať sa spojmi z domu hocikam do okolia Prievidze je pre mňa poriadna telenovela (a takto na dušičky zvlášť). Tak sa poslušne veziem a potom s radosťou vyťahujem stuhnuté telo z auta pred krčmou v Nitrianskom Rudne. Dáme vraj okruh cez Košútovu skalu, Rokoš a Malý Rokoš, Pinkovie viechy, zachádzku k jaskyni Brložná diera a nazad sa vrátime cez Plevňu a Predný Rokoš. Podvečer sa potom presunieme do Temeša,

Jednoduchý, asi dvadsaťkilometrový okruh, niečo cez osem hodín s častým posedávaním a vychutnávaním. Pohodová prechádzka po plnofarebných októbrových lesoch pohoria Vtáčnik, po jeho západných svahoch, v podstate okolo Bystričianskej doliny, po chodníkoch a cestách, kde aj nedlho po daždi už to nečvachtá vďaka poréznemu, sopečnému podložiu. Začali aj skončili sme na parkovisku Sekaniny v ústí Bystričianskej doliny a neznačeným, ale dobre prechodeným (lebo lezcami používaným) chodníkom sme sa vyštverali pod steny známej lezeckej lokality Hrádo

Kremnica, ako správne bývalé banské mesto, je zaseknutá pekne hlboko na dne doliny, no nad ňou je na svahoch plno vyhliadok, baníckych artefaktov, turistických zaujímavostí a chodníkov k nim. Takže dnes to bude taká „dvojsľučka“ bohatá na výhľady, výhradne po miestnom turistickom značení. Potiahol som ju síce od železničnej stanice, ale dole do centra je to doslova na skok. Najskôr teda okruh z námestia na severovýchod cez Krahuľský vrch, a potom druhý okruh na západ cez kalváriu a prepadlisko Šturec. Hore je GPX, dole veľa fotiek a animácia, nezab

Vo výseku oblohy, ktorý je rámovaný stropom terasy zhora a statnými smrekmi z bokov, pomaly bledne nočná obloha. Zobudili ma prvé škrípavé kroky iných nocľažníkov, lebo po makadamovej ceste pred veľkou chatou PTTK Przyslop sa úplne potichu chodiť nedá. Nadchádza tretí, posledný deň „ľahkej turistiky na ťažko“. Z poľských Beskýd prejdeme do Jablunkovského medzihoria na našu stranu a cez Kykuľu zídeme na vlak do Skalitého. Ale kým zvyšok „posádky“ ešte predstiera spánok, narovnávam otlačené telo a sondujem po okolí, či nenájdem niečo zauj

Val Roseg - Stazersee - záver Val Fex idem na bajku s batohom na chrbte. Následuje prezliecť, prezuť a zamknúť bajk pri pastierskej stavbe kde poskytujú jednoduché občerstvenie. Dám si colu a informujem staršiu pani Juhotiroláčku že si tu nechávam bajk. Pastieri v Engadine sú už z väčšej časti Juhotiroláci ktorí tu chodia za lepšie platenou prácou ako majú doma. Potom nasleduje pešia časť výletu. Najprv neznačkovaná divočina do sedla Tremoggia, záver v teniskách po ľadovci, ale pohoda. V sedle prekračujem štátnu hranicu a na talianskej strane ma čaká z

Chladnejšie, jesennejšie, ale stále príjemné ráno na poľane Orlowa v Sliezskych Beskydoch – tri spacákové kukly sa za úsvitu liahnu na čistinke pod stromami. Po piatkovom pešovaní (TU) a nočnom jeleňom rujnom ručaní, ktoré nedalo spať, by to ešte chcelo trochu podriemať, ale rodiaca sa slnečná sobota láka vyraziť. Je tesne pred rovnodennosťou a východ je priamo za lesom, mapa ani hore na vrchole Orlowej neukazuje vyhliadkové bezlesie, tak skúšam uloviť východ slnka aspoň ponad pasienky pri najbližšej samote - lenže je z toho iba teplofarebný pásik

Sliezske Beskydy sú taký „horský ostrov“ v mori viacerých pohraničných Beskýd na našej severnej hranici. Ležia presne na sever od Čadce, menšia západná časť patrí Českej republike, väčšia východná Poľsku. Väčšinu ich rozlohy zaberá „Park Krajobrazowy“, ktorý chráni hodnoty spoluvytvorené prírodou a ľudským hospodárením. Pretože tu dominuje pestrá krajina samôt a malých horských hospodárstiev, ktoré tu zakladali už v stredoveku Valasi, premieňajúc kompaktné lesy na strakatú mozaiku lúk, pasienkov, políčok... A aj tých lesov je tu

Švajčiarsko - St.Moritz - Horný Engadin - Maloja - údolie Bergelu - Casaccia (1458) - Piz Duan (3135) Prvý krát som počul o tomto kopci pred rokmi ako o veľmi špeciálnej lyžiarskej túre, potom znovu minulý rok s tým že je to parádna túra pre tých čo nevyhľadávajú moc spoločnosť... Zhodou okolností som kedysi dávno spravil z vrcholu Badile fotku presne tým smerom... Auto som nechal na parkovisku pod serpentínami stúpania na Maloju a odtiaľ už značkovaným chodníkom pokračoval kopírujúc hlavnú cestu ku ruine starého kostola. Tu sa značka odpojí od hlavne

Parkovisko pri Maloji sa volá Mota d´Orden (1790m.) Bezplatné pekné tiché a veľké, využíva ho v lete množstvo ľudí s obytnými autami ktorí tu zadarmo prenocujú. Len veľmi malé množstvo z nich sa však dostane niekam ďalej vyššie do nádherných divokých a ťažšie prístupných miest doliny Forno a okolitých kopcov. Samozrejme toto parkovisko slúži aj pre ľudí, ktorí odtiaľto mieria na chatu prenocovať. Práve tá im dáva šancu spoznať turistické a lezecké ciele v jej okolí a tie ako si nájdete aj v článkoch dole stoja zato. Mojím dnešným starostlivo

Kto pozná Prešov, vie, že v jeho blízkom okolí sa týči zopár výrazných vŕškov (bývalých sopiek), ako stvorených pre hrady. Veď aj na nich stáli aspoň štyri len v najbližšom okolí mesta. Ich ruiny v súčasnosti znovu ožívajú rekonštrukciami aj cestovným ruchom. Jedným z nich je Kapušiansky hrad, výrazne trčiaci na andezitovom, juhovýchodnom výbežku horského podcelku Stráže, ktorý je súčasťou Spišsko-šarišského medzihoria. Trčí tam vo výške necelých 500 m n. m. minimálne od 13. storočia. Na to, akú mal divokú históriu a koľkokrát b

Prímorské letovisko Baška na ostrove Krk ponúka okrem klasických plážovo-vodných zábaviek aj ďalšie možnosti aktívne tráviť čas. Športové popoliezanie na skalkách sme si predstavili minule (odklik dole) dnes sa vyberieme na turistiku. Turistické možnosti, ktoré ponúka toto miesto sme si už predstavili vo viacerých článkoch. Okolie Bašky ponúka sieť kvalitne vyznačených turistických chodníčkov vedúcich členitým a zaujímavým terénom. So značením tu výrazne pomohol KČT a preto tu nájdete značky farebne rozdelené tak ako ich poznáme aj doma.. Dnes

Nedeľa takmer polaugustová. Po „jesenných“, chladných a upršaných dňoch sa len pred víkendom vrátilo leto a vzduch čistý, ešte nezakalený oparmi, tak bolo treba niečo vymyslieť. Nohy ešte vyfľusnuté týždeň po Východniarskej stovke, o behaní ani reči. Ale hlava naopak namotivovaná z Triatlonu Attack, kde som bol v sobotu robiť podporného člena, takže na nedeľu voľba jasná: naložil som žiletku do lokálky a vyložili sme sa v Hronskej Dúbrave. Že opáčime tie prístupové cesty od Hrona do Banskej Štiavnice, či budú tie záverečné stúpania chut