Poľana: čvachtavý rozklus južným podhorím

26.02.2023
polana-cvachtavy-rozklus-juznym-podhorim

O dva týždne Letecká stovka, bolo by vhodné začať aj trénovať... Tak mi celkom vhod padlo to počasie podľa Murphyho zákonov, že celý pracovný týždeň pekne a na víkend sa to už koľký raz popsulo? Na horách víchor, dovlnil sa k nám studený front, zima sa dočasne vracala, od severozápadu. Takže plán bol ukryť sa na juh, chránený od severu kopcami, a pohybovať sa tak, aby ma vietor tlačil do chrbta. Voľba preto padla na trasu zo Sliača do Detvy, pekne po značkách a chotárnych cestách, s početnými výhľadmi, pestrou krajinou podhoria Poľany, pomedzi lúky, lesíky a podpolianske lazy.

Obul som „zimné“ goráčové maratónky s integrovanou gamašou, lebo po nočných aj predošlých lejakoch som si vedel predstaviť ten čvachtavý podklad pod nohami. Nech mi na konci aj v topánkach nečvachtá. Dúfal som len, že ma potom nevyhodí sprievodca z vlaku. Ale trénovať na jarné podmienky treba.

Rozklusal som cez kúpele, poobzeral v kúpeľnom lesoparčíku nad nimi staré chodníky, premenené na ľahké cyklosingle, našiel som nad lesom bajkovú štartovaciu plošinku a kúsok za ňou smerovník – a tam to začalo:

Napojil som sa na prvú z ciest pomedzi lúky, a teda čvachtalo to na nej a aj povedľa nej na lúkach statočne! Podklad napitý vodou, bolo jasné, že napriek dvom týždňom jarných teplôt zem v hĺbke ešte nestihla rozmrznúť. Nad hlavou vodou napité mraky, ale pršať už nemalo. Za chrbtom (na západe) to vyzeralo pozitívne, rozširoval sa tam modrý pásik:

Ohliadnutie_ku_Kremnickým_vrchom_optimistické_–_modrá_ma_doháňa.

V lesíkoch to bolo najviac v pohode, ak boli cesty pokryté lístím. Ak sa ale v okolí ťažilo... Zato na lúkach mokro všade, voda stála v priehlbinkách, ale blato našťastie také riedke, že som bol síce o chvíľu parádne bodkovaný, ale závažia na podrážky sa mi nelepili. Zatiaľ super! Aj výhľady zabezpečené: vpravo trčal zvolenský teplárenský komín, vľavo sa z mrakov vynáral čerstvo pocukrovaný Panský diel nad Bystricou a za ním hrebeň Veľkej Fatry.

Predstavoval som si, ako nádherne, farebne tu musí byť tak koncom októbra. Viac som sa zatiaľ ale pozeral pod nohy, využívajúc vyvýšené mikrotvary reliéfu, na ktorých bolo suchšie, a vyhýbajúc sa príliš veľkým mlákam. Cestou je tu veľa megaznačiek a megašípiek, orientácia aj v strede lúk výborná. Zbeh do Zolnej vedie aj popri poli, ale vždy sa našlo miestečko, kade sa dalo prešmyknúť relatívne suchou nohou. Vpredu už sa vystrčila aj pocukrovaná Poľana, no nad hlavou mi spievali škovránky, ako v lete.

Zbeh_do_Zolnej_a_vľavo_vpredu_Poľana.

Cez dedinu aj za ňou, popri cintoríne, trochu asfaltu, ale zelená značka ma na rozdiel od mapy poslala preč z družstevnej panelky skôr, ako som čakal. Dočasne na sever, doľava cez lúky. Krajina je tu viac otvorená, pribudlo aj vetra, až kým som sa neskryl za les.

Na_mape_ide_zelená_rovno,_ale_fajn,_že_reálne_doľava,_aj_tak_som_tu_chcel_z_panelov_odbočiť.

To už som sa ale odpojil od zelenej značky – aby som nemusel zbiehať skoro až do Očovej, a potom klusať nazad hore po cyklotrase, lebo tá vyzerala, že vedie po príliš spevnenej ceste. Tak som si čvachtal po lúkach: sem – tam samota, srnky skákali, alebo sa len nechápavo dívali, výhľady ďaleké... A onedlho, keď už som sa napojil na tú spevnenú (ale mrazmi napuchnutú a teda zmäknutú), vpredu na horizonte osada Breziny – Aladár.

Smer_Aladár_–_samoty_miestami_len_tak_pohodené_v_krajine.

Prvý tam udrie do očí rad tují okolo tenisového ihriska, potom okrúhly rybník. Aj s lavičkami naokolo a s pekným výhľadom ponad kotlinu, dozadu na juh k Javoriu a Ostrôžkom. Vypipľané to tam majú, aj náučné tabule a nové cyklošípky. Je to zhruba v polovici takého „cykloobchvatu“ Očovej (žltá 8635), veľmi peknej cyklotrasy.

Kúsok za Aladárom dočasne preč z pevnej (šotolinovej) cesty: hore lúkou po tráve a prechod lesom po lístí a ihličí. Konečne sa ukázalo aj slnko, modrý prúžok ma doháňal a rozširoval sa. Potom krátke stretnutie s prvými (myslel som si, že aj s poslednými) zvyškami snehu na ceste, ktorá sa zase menila na tvrdú. Dokonca takmer nový asfalt.

Takto po asfalte som mal dupať až dole do Očovej, ale na to som bol tiež pripravený – mapa ukazuje paralelný lesný chodník. Skôr to bola zarastajúca lesná cesta, takže to chcelo trochu kľučkovania pomedzi tŕne, ale konečne som dlhšie nečvachtal, aj keď pod nohami som mal príjemne mäkko. Len tráva a lístie, a aj veľa bobkov a stôp po kopýtkach. V lete sa tu tá burina asi dvihne vyššie, teraz komfort.

Za Očovou znovu zmena – vnoril som sa medzi samoty a osady a pomedzi ne vedie veľa spevnených šotoliniek. Aj kadejako povylepšovaných, napríklad stavebným odpadom. Na pár miestach sú tu zaujímavé brody cez malé potoky, ktoré boli ale teraz „trochu vodnatejšie“, tak sranda bola zaručená. Ale podarilo sa zakaždým suchou nohou preskákať.

Jedna_z_jarných_výziev_:-)

Smerom na Iviny zase asfaltka a parádna až moc. Skoro ma prestala baviť, tak som na prvej možnej odbočke z nej ušiel, improvizovať krížom cez zarastajúce lúky. Smer jasný, ciest a stôp po autách plno, zadarilo sa.

Dlho_ma_ten_asfalt_nebaví,_tak_z_neho_uhýbam_doprava_cez_lúky.

A potom už asi najdlhšie stúpanie - až na Kaľamárku, prerušené len krátkym zbehom k jednému z brodov. Takmer všetko po šotolinkách, pomedzi chalupy. Miestni miestami len nechápavo kukali, čo za divného pajáca sa im tam potáca. Dvory pootvárané a bundáši na voľno, ale tiež len čumeli, jedine si sem – tam brechli.

To najlepšie na koniec, tak za odmenu som sa pomotal ponad aj popod bralá známej lezeckej, archeologickej aj prírodovedeckej lokality, lebo už dlho som tam nebol. Aj slnko mi znovu pekne prisvietilo zábery, lebo predtým už párkrát sa krúpková prehánočka prehnala. Taký apríl.

Z Kaľamárky svižne dole lesom, za úporného premýšľania (a nižšie pri potoku čvachtania), ako obabrať čo najviac asfaltu, lebo ten záver som nemal ktovieako premyslený. A od konečnej autobusu na Stavanisku sa mi vôbec nechcelo brúsiť dezén po ceste pomedzi domy – mapa ukázala na stanicu sedem kilákov! Zvlášť, keď mi znovu začala pravá noha štrajkovať, ako vlani. Čo sa toho nezbavím?

Ale cestičiek je tu všade až až – takže odbočka doľava a popod maštale po šotoline a o chvíľu aj po tráve na malý kopček s výhľadom a ovčími/srnčími prťami. A že z neho zbehnem po lúkach nižšie, hádam až k amfiteátru. No, trochu som sa tam síce zapráskal v trnkovej húštine, ale vcelku sa podarilo podľa zámeru. Lebo tie lúky na mape sú v realite už dávno pozarastané staré agrárne terasy.

Z_pasienkov_sú_výhľady_na_Detvu_lepšie_ako_zhora_z_Kaľamárky.

Od amfika už teda tie asfalty, ale dalo sa veľa úsekov obabrať po trávnikoch. Takže spokojnosť, že ani v závere som tie mäkké podrážky moc nedral. Len vlak som nevedel isto, kedy pôjde, lebo som rátal až s neskorším. Našťastie išiel tak, ako som predpokladal. Len nemusel meškať štvrť hodinu – toto osobáky predsa nerobia! Už ma začalo na tej stanici aj trochu klepať. Ale nadväzujúci rýchlik počkal, aj ma do neho pustili, tak fajn – tréning spojený so spoznávaním Podpoľania vybavený, len 40 km pred prvou stovkou nie je ktoviečo. Chcelo by to ešte jedno dlhšie pobehanie, uvidím ako vyjde budúci víkend.

Rišo Pouš

Fotky Poľana: čvachtavý rozklus južným podhorím

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri